O tom, či spolupráca skutočné prináša lepšie výsledky ako samostatný výkon,sú v našej spoločnosti vedené polemiky už dlhý čas. Výrazným argumentom pre kooperováciu ako kľúč úspechu by mohla byť kolektívna inteligencia, ktorej základy možno zbadať už aj u nižšej živočísnej ríše.
Medzi tri najviac kooperujúce spoločenstvá na planéte radíme včely, mravce a termity. Včely si stavajú úle, mravce mraveniská a termity termitiská. Vo všetkých prípadoch ide o vysoko sofistikované a hierarchizované stavby, ktoré by nemohli vzniknúť výlučne úsilím jednotlivca. Inak povedané, pod výsledný úspech sa podpísala spolupráca vysoko početnej skupiny. Trend lepších výsledkov dosiahnutých spoluprácou sa prejavuje v celej živočíšnej ríši, pričom niektoré druhy zvierat po oddelení od skupiny nie sú schopné samostatne prežiť.
Aj u ľudí to bola práve schopnosť vymieňať si navzájom predstavy, komunikovať a spolupracovať, ktorá významne prispela k tomu, že sa vo vývoji presadil Homo Sapiens a nie konkurenčné druhy ako napr. Neandrtálci, hoci boli fyzicky oveľa silnejší. Spolupráca je enormne dôležitá aj v dnešnej dobe a význam spoločného narábania s informáciami narastá úmerne ich dostupnosti.
Nikdy v histórii nebolo k dispozícii toľko informácií ako je dnes. Internet spoločne s rádiom, televíziou a inými médiami prinášajú informácie rýchlejšie, častejšie a z celého sveta. Vedomosti a znalosti nepatria len vysokoškoleným ľuďom, ale dostupnosť aj vysoko špecializovaných poznatkov dnes môže predstavovať otázku niekoľko kliknutí.
Zdieľanie informácií zmenilo aj náš pohľad na vytváranie skupín, pričom doposiaľ boli skupiny a aj akákoľvek hlbšia spolupráca obmedzené na fyzické stretnutia. Informatická revolúcia okrem veľkého prínosu umožnila informácie viac rozdávať, ale aj spájať ľudí s rovnakými záujmami na diaľku a naprieč celým svetom, a nie len medzi hŕstkou vybraných.
Začali vznikať diskusné fóra a skupiny umožňujúce ľuďom spájať sa, spoločne sa zaoberať rovnakým problémom či pomáhať si pri dosahovaní spoločných cieľov. Ukázalo sa že zdieľať svoje nápady a aj nápady druhých prináša doposiaľ nevídanú spoluprácu a výsledné projekty ďaleko presahujú kapacitu jedného človeka.
Aký je rozdiel v práci skupiny a jednotlivca?
Zjednodušene sa dá povedať, že keď jednému človeku trvá vykonať nejakú prácu hodinu, dvaja to budú mať za polovičný čas. Ak spolupracujú dobre a dostaví sa efekt synergie, tak dokonca za tretinový či štvrtinový čas. Viac ľudí predstavuje viac pracovnej sily, ktorá umožňuje vykonať zložitejšie činnosti rýchlejšie. Presne takáto spolupráca stojí za vznikom obydlí (ako aj samotným prežitím) vyššie spomínaných druhov živočíchov.
Rovnaký princíp sa dnes uplatňuje pri počítačových technológiách, Tu je pospájaných mnoho počítačov do jednej silnej výpočtovej jednotky schopnej riešiť zložité problémy ako napríklad kyberochrana, vedecké počítačové simulácie na úrovni molekúl alebo využívanie umelej inteligencie. Nielen u ľudí však k popísanému deleniu si práce navyše pristupuje aj hľadisko spoločného myslenia, riešenia problémov a prijímania rozhodnutí.
Pri všetkej popisovanej dôležitosti je prekvapujúce, že “rozumová kapacita” skupín a tímov je doteraz pomerne málo preskúmaná. Od čoho závisí, ako bude skupina úspešná pri riešení rozumového problému? Prečo je jedna skupina bystrejšia než druhá? Uplatní sa rozum najinteligentnejších jedincov v nej, alebo sa prejaví skôr atmosféra v skupine, súdržnosť a pohoda, spokojnosť s členstvom v nej? Pracovné úlohy sa dnes riešia častejšie skupinovo než individuálne, takže okrem toho že napíšeme “tímový hráč(-ka)” medzi požiadavky na uchádzača o zamestnanie pri zadávaní inzerátu, bolo by zrejme osožné vedieť viac o tom, čo efektivitu skupinového rozhodovania dokáže správne predpovedať.
Výskum
Odpoveď na tieto otázky sa nám rozhodli dať výskumníci z Massachusettského Inštitútu technológií, ktorí pristúpili k experimentálnemu skúmaniu konceptu zvaného kolektívna inteligencia .
Odmerali kognitívne schopnosti (IQ) 699 účastníkov výskumu, ktorých následne úplne náhodne rozdelili do mnohých skupín po dvoch až piatich členoch a požiadali ich o plnenie viacerých, často veľmi rôznorodých typov úloh. Tie zahŕňali spoločné skladanie puzzle, brainstorming, kolektívne morálne úsudky v modelových situáciách či dohadovanie sa o tom ako využiť obmedzené zdroje. Na základe tohto sa autori výskumu pokúšali zodpovedať otázku, či existuje niečo podobné, ako je vyše 100 rokov známe o individuálnom IQ – či za úspešnosťou riešenia jednotlivých úloh v skupine je nejaký spoločný faktor.
Jeho existenciu sa naozaj podarilo preukázať. Podobne ako jednotlivec ktorý dobre vyrieši jeden typ IQ testu má štatisticky vyššie šance na úspech aj v inom (v prípade individuálneho IQ sa predpokladá, že existuje spoločný tzv g-faktor inteligencie podieľajúci sa na čiastkových výsledkoch), aj pri skupinových riešeniach sa ukázalo, že skupina, ktorá si dobre poradila s jednou úlohou, mala vyššie šance uspieť aj pri inej. Štatistickými procedúrami sa autorom výskumu podarilo extrahovať spoločný faktor skupinovej inteligencie, ktorý nazvali c-faktorom.
Ďalšou riešenou otázkou bolo, či má takýto faktor nejaký reálny význam a či je schopný naozaj predpovedať výsledky skupinového riešenia u jednotlivých skupín. Pre overenie tohto všetky tímy ako poslednú úlohu dostali zahrať si dámu proti počítaču. Táto hra nebola zvolená náhodou. Na jej výsledku sa v značnej miere podieľa logické myslenie, pravidlá sú tak jednoduché, že ju zvládne takmer každý a pritom len veľmi malé množstvo ju hráva na súťažnej úrovni či by sa dalo označiť za expertov v nej. Navyše, úspešnosť hry sa dá pomerne dobre ohodnotiť (na rozdiel napr. od šachu) prostredníctvom počtu uskutočnených ťahov a ukoristených kameňov súpera. Hľadala sa teda súvislosť medzi úspešnosťou skupiny pri predchádzajúcich, úplne odlišných úlohách a výkonom v hraní dámy proti silnému počítačovému programu. Ukázalo sa, že tento vzťah nielen že existuje, ale je dokonca veľmi silný a teda že kolektívna inteligencia je významným faktorom kolektívneho riešenia problémov. Neskôr bol tento vzťah potvrdený aj pri iných typoch úloh.
Ako túto skutočnosť využiť v praxi?
Po počiatočných významných zisteniach sa vynorila ďalšia otázka s vysoko praktickým významom: na základe čoho teda môžeme kolektívnu inteligenciu predpokladať bez toho, že by sme ju priamo zmerali a ako teda máme zostaviť tímy, aby ňou disponovali? Výsledky v tejto časti priniesli viacero prekvapení.
Prvým z nich bolo zistenie, že ako priemerná inteligencia všetkých členov skupiny, tak aj inteligencia najbystrejšieho z nich má na kolektívnu inteligenciu a aj na úspešnosť hrania dámy skupinou pomerne malý vplyv. Samostatným a dosiaľ minimálne preskúmaným problémom v tejto súvislosti je, ako na výkon skupiny vplývajú rozumové schopnosti jej najmenej bystrého člena – existujú náznaky, že hlavne v úlohách vyžadujúcich veľa komunikácie by mohli značne a negatívne, inými slovami, že takýto člen ťahá výkon celej skupiny smerom dole. Ďalším, ešte väčším prekvapením však bolo, že ani iné predpokladané princípy skupinového úspechu, spadajúce do kategórie “soft” ako skupinová motivácia, spokojnosť s členstvom v nej a ani jednotnosť a súdržnosť skupiny sa ako významné činitele dosiahnutého výkonu nepreukázali.
Predpoklad, že skupina bude úspešná, ak sa v nej objaví líder, ktorý tím povedie, taktiež neobstál. Dokonca príliš autoritatívny až arogantný líder, ktorý si držal svoju pozíciu nad ostatnými skupinový výkon znižoval, v porovnaní so skupinami, kde mal každý rovnaké slovo ako aj možnosť slobodne sa vyjadriť.
Čo teda fungovalo a na čo by sme pri zostavovaní tímov mali brať ohľad?
Ako tri najdôležitejšie činitele sa ukázali:
- Sociálne zručnosti resp.citlivosť členov skupiny, najmä ich schopnosť dešifrovať emocionálne výrazy z fotografií očí (reading the mind in the eyes test)
- Distribuovaná participácia, teda rovnocennosť, s ktorou sa jednotliví členovia do úlohy zapájali, jednoducho to, nakoľko vyrovnane sa do riešenia zapájajú všetci členovia skupiny.
- Percento žien v skupine, aj keď nie je zatiaľ jasné, či ide len o ženy ako také, alebo o prenesený vplyv bodu 1 (je známe, že ženy dokážu interpretovať emócie z očí lepšie, než muži). V každom prípade vo výskume platilo, že čím väčšie zastúpenie žien, tým lepšie výsledky, najlepšie boli tímy so 40-70 percentným zastúpením žien. Anita Wooley, jedna z vedúcich výskumničiek v tejto oblasti však poznamenáva, že pozitívne pôsobí predovšetkým diverzita členov skupiny a že táto sa týka nielen pohlavia ale aj iných premenných.
Aké výhody by mala priniesť podpora kolektívnej inteligencie?
- Lepšie a rýchlejšie rozhodnutia prijímané skupinou. Lepšie v každom prípade, rýchlosť však nemusí byť automatická, zohľadňovanie viacerých perspektív jednotlivých členov chce predsa len svoj čas, postupne by si však skupiny mali byť schopné vytvoriť si vlastné efektívne spôsoby fungovania v ktorých spolupráca minimálne nespomaľuje, optimálne aj urýchľuje veci.
- Podpora decentralizovaného manažmentu. Namiesto klasického prijímania rozhodnutí malou skupinou ľudí na vrcholových úrovniach organizácií a prehliadania názorov zamestnancov z úrovní nižších (ktorí paradoxne často majú ako jediní cennú skúsenosť z prvej ruky) sa rozhodovanie a zodpovednosť zaň prenáša práve na skupiny operujúce na nižších úrovniach.Ako sa kolektívna inteligencia stáva čoraz viac stredobodom pozornosti, začína sa premýšľať aj nad novými radikálnymi spôsobmi riadenia spoločnosti, v ktorých by kľúčové rozhodovanie mali na starosti skôr skupiny ako vrcholový manažment. Takéto spôsoby organizácie sa dnes už úspešne vyskytujú vo firmách ako sú GitHub, Automattic alebo Zappos. Hierarchia v týchto spoločnostiach je definovaná ako holokracia.
- Zbavenie sa mentality čriedy, v ktorej akonáhle sa jeden člen skupiny pohne jedným smerom (a je v podstate jedno z akých dôvodov, či kvôli tomu, že je považovaný za väčšieho experta, alebo je dominantnejší či proaktívnejší než iní, alebo len tak z momentálneho popudu…), idú ním bezmyšlienkovite všetci členovia skupiny. Pochopiteľne, tento prístup potenciál kolektívnej inteligencie využíva minimálne a práve podpora participácie všetkých členov na riešeniach môže byť nástrojom na jeho zmenu.
Pre túto chvíľu uzavrime tým, že koncept kolektívnej inteligencie je síce vo vedeckom vnímaní mladý a nie dostatočne preskúmaný, zdá sa však, že by mohol mať potenciál vysokej prínosnosti. Opatrné experimentovanie s ním by nemalo byť na škodu. Tak ako angažovanie vysoko inteligentného človeka nezaručí, že svoje schopnosti dokáže využiť produktívnym spôsobom, ani zostavenie skupiny podľa vyššie popísaných zásad nebude automaticky znamenať jej lepší výkon. Ale pravdepodobnosť že sa niečo také stane by sa (podobne ako v prípade produktivity vysoko inteligentného človeka) mala zvýšiť.