Dva z konceptov psychológie, ktoré sú širokej verejnosti azda najviac známe, sú osobnostné typy introvert a extrovert, pričom výsledkom mnohých osobnostných testov je práve priradenie jednotlivca k jednému z týchto typov. Ide síce o široké spektrum zahŕňajúce dva extrémy, no väčšina ľudskej populácie spadá niekde uprostred. Práve preto sa v poslednej dobe upriamila pozornosť na prehliadaný a takmer zabudnutý, no najčastejší typ osobnosti z pohľadu tejto dimenzie: ambivert.
Jednoducho povedané, ambivert je pomenovanie pre osobu, ktorá nie je ani introvert, ani extrovert, ale má vlastnosti tak z introverzie, ako aj extroverzie, ktoré sa prejavujú v závislosti od situácie. Sociálna stimulácia ambivertovi neprekáža a zároveň disponuje schopnosťou sa spojiť sa so širším kruhom ľudí, podobne ako bilingválni ľudia, nakoľko jeho „chameleónska pokožka“ mu umožňuje ľahký prechod medzi spoločenskosťou či osamelosťou, aktívnym rozprávaním alebo pozorným počúvaním. A i keď sa vie o tomto osobnostnom type stále málo, dá sa povedať, že jeho existencia ukazuje, že označiť niekoho jednou alebo druhou nálepkou môže byť zavádzajúce…
Zrodenie ambiverta
Hoci je slovo ambivert pre mnohých nové, v skutočnosti nie je o nič staršie než klasická dichotomická typológia introverzie/extroverzie. No pekne od začiatku…
Samotnú myšlienku introvertov a extrovetov popularizoval Carl Gustav Jung vo svojej vplyvnej knihe Psychological Types už v roku 1923, kde písal o introvertovi ako o jednotlivcovi orientovanom viac na jeho vnútorný svet; o extrovertovi ako o jednotlivcovi prevažne zaoberajúcim sa vonkajším svetom. Táto idea sa začala rýchlo šíriť, čo len prispievalo k ranej epoche psychológie osobnosti, a to viedlo ku vzniku kvanta teórií a prvých osobnostných testov, v ktorých sa dodnes extroverzia považuje za črtu – kontinuum, v ktorom z nej má každý človek určitú mieru.
Reakcia psychológa Edmunda Smitha Conklina nedala na seba dlho čakať a v rovnakom roku upozornil vo svojom článku The Definition of Introversion, Extroversion and Allied Concepts na obchádzanie jedného dôležitého typu osobnosti – ambiverta. Poukazujúc na autorov, akými boli Jung a Freud, Conklin argumentoval, že sa zameriavali na introverziu ako patologický typ osobnosti vedúci k rôznym ochoreniam, zatiaľ čo extroverziu predostierali ako normálny typ osobnosti. (Pozostatky tohto omylu znášajú mnohí introverti na horšej prestíži dodnes 😊) Následne, výskum zostal zameraný na tieto dva extrémy, s malou alebo žiadnou pozornosťou venovanou jednotlivcom, ktorí spadajú do stredu spomínaného kontinua. Podľa Conklina však individuálne rozdiely v introverzii a extroverzii nie sú záležitosťou typu, ale stupňa a kľúčovým znakom, ktorý odlišuje ambivertov od introvertov a extrovertov, je ich flexibilita, prispôsobivosť a efektivita. Zároveň predpokladal, že väčšina ľudí nie je ani extrémne introvertných, ani extrémne extrovertných, ale patrí práve do ním vytvorenej „strednej skupiny”, teda k ambivertom.
Problém, ktorému ambivert čelil a stále čelí…
Navyše, s vymedzením tohto pomenovania sa spájajú aj mnohé nepresnosti, keďže bol dlho nesprávne pripisovaný Jungovi. A hoci pojem ambivert „prežil”, mal obmedzené použitie v klinickom kontexte, keďže psychiatri a psychopatológovia vo všeobecnosti jednoducho nevideli užitočnosť kategórie pre normálneho alebo priemerného človeka. Dokonca aj pri výbere zamestnancov sa kládol dôraz skôr na detekciu tých nevhodných pre dané povolanie, nie o hľadanie vyváženého ambiverta, čo je však časté aj v súčasnosti. Pravdepodobne je to zakorenené v našej kultúre, ktorá už dlho vyzdvihuje práve extrovertov, i keď pandémia a s ňou spojený homeoffice poskytuje výhody práve introvertom…
Lepší zamestnanec?
Nejeden zamestnávateľ má svoj prototyp ideálneho zamestnanca. Laicky a na prvý pohľad sa môže zdať,že extroverti sú najlepšími kandidátmi na také profesijné pozície, ktorých podstata zahŕňa predovšetkým prácu s ľuďmi, komunikatívnosť a sebaistotu. Dlho dokonca prevládal mýtus, že z extrovertov by boli najlepší predajcovia, nakoľko by spĺňali všetky zjavné predpoklady na čo najvýnosnejší predaj. Dôsledkom toho bolo, že extroverti sa skutočne s väčšou pravdepodobnosťou dostali v prípade uvedenej pracovnej pozície do popredia. Túto domnienku však ani zďaleka nepodporuje výskum Adama Granta, profesora na Pennsylvánskej univerzite, ktorého zistenia naznačujú, že extroverti sú v skutočnosti pri predaji menej úspešní než ľudia s o niečo menej spoločensky orientovaným správaním. V rámci jeho výskumu administroval osobnostné testy 340 predajcom a porovnal ich skóre extroverzie s ich3-mesačnými finančnými výnosmi. Výsledky osobnostných testov a výnosov kopírovali tvar zvonovitej krivky, čo znamená, že tí, ktorých skóre v osobnostných dotazníkoch bolo presne na polceste medzi pólmi extroverzie a introverzie – teda ambiverti – zarobili o 24% viac ako introverti a prekvapivo o 32% viac ako extroverti.
Podľa Granta, ktorý sám seba označuje za ambiverta a kedysi sám ako predavač pracoval, nie je celkom jednoznačné, prečo sú takíto jedinci v predaji výkonnejší, ale ponúka niekoľko možných vysvetlení. Po prvé, niekedy prílišné presadzovanie vlastnej perspektívy u extrovertných predajcov môže viesť k zanedbaniu náhľadu na potreby, záujmy a hodnoty zákazníka. Predaj síce môže vyžadovať určitú mieru asertívneho nadšenia a entuziazmu, no dôležité je aj zváženie individuálnej perspektívy zákazníka, čo sa dá docieliť kladením otázok a následným počúvaním odpovedí zákazníka. Možno je teda pre predajcu lepšie nebyť stredobodom pozornosti, aby neboli nechtiac potlačené perspektívy ostatných v dôsledku jeho extrovertných tendencií. Po druhé, nadmerne nadšené presadzovanie svojich výrobkov a služieb môže zákazník interpretovať ako signál, že sa ho predajca snaží ovplyvniť. To môže mať za následok, že zákazník sa bude pravdepodobne usilovať udržať si nad svojím rozhodovaním väčšiu kontrolu a bude obozretnejšie, ba možno aj podozrievavejšie čeliť vplyvu predajcu. Preto sa zdá, že ambivertní predajcovia sú skvelým kompromisom pre toto povolanie– môžu dosiahnuť rovnováhu medzi rozprávaním a počúvaním a vyhnúť sa tak rizikám, ktorým extroverti čelia v prípade, že nekladú adekvátnu váhu potrebám zákazníka. Je teda pravdepodobné, že ambiverti budú pružnejší v interakcii so zákazníkom, pričom budú vychádzať zo širšieho repertoáru správania, ktoré budú vedieť primerane adaptovať situácii. Treba sa preto zamyslieť, či hľadanie alebo trénovanie predajcov k extrovertným prejavom nie sú skôr na škodu než úžitok, ktorý by sa dal dosiahnuť optimalizáciou asertivity extrovertov a tichších tendencií introvertov, teda – inak povedané – hľadaním ambivertov, či tréningom ambivertných prejavov.
A čo iné povolania? Ďalšou z pracovných pozícií šitých na skĺbenie introvertného a extrovertného sveta je PR manažér – vzťah s verejnosťou totiž obnáša komunikačné aktivity, schopnosť propagovania firmy, ale aj spoluprácu s inými oddeleniami, no zároveň poskytuje príležitosť si pripravovať podklady v súkromí. Taktiež, ambivert spĺňa predpoklady pre dobrého právneho asistenta, ktorý je tiež zodpovedný za extrovertné aktivity, napríklad spolupráca s klientmi či inými právnikmi, rovnako ako aj za introvertné aktivity, zahŕňajúcich prípravu právnych dokumentov. V neposlednom rade je to aj povolanie učiteľa, keďže jeho výklad pred plnou učebňou študentov si vyžaduje extrovertné tendencie, avšak nutné sú aj solitérnejšie pracovné povinnosti zahŕňajúce prípravu učiva, hodnotenie prác a pod.
Prečo je teda užitočné vedieť o ambivertoch?
Vzhľadom na nekonzistentné a nedokonalé spojenie vedeckej psychológie a populárnych debát nie je poznanie ambivertov iba užitočným pre zdokonaľovanie obrazu o klasickom delení ľudí na introvertov a extrovertov, ale môže tiež slúžiťako zdroj pri hľadaní osobného zmyslu a aj akéhosi obohatenia premnohých ľudí, ktorí sa riadia rôznymi populárnymi typológiami a považujú ich za absolútne. Na záver však môžeme konštatovať, že každý jeden osobnostný typ má svoje výhody a nevýhody, no ak hľadáte rozmanitosť na pracovisku, neváhajte siahnuť aj po ambivertných kandidátoch, ktorí flexibilne prinášajú svojmu okoliu tak introvertné, ako aj extroverné kvality.
Pomýliť sa takmer nemôžete, vplyv extroverzie na reálny pracovný výkon síce nejaký existuje, avšak je podstatne nižší, než sme schopní sa pod vplyvom extrovertnej ilúzie domnievať. Ak prijmete ambivertov, vyhnete sa v prípade niektorých povolaní zriedkavej chybe prijatia úplne nevhodných ľudí.
Samostatnou otázkou je, z čoho sa ambiverzia u daného človeka vlastne skladá. Extroverzia totiž nie je monolit a okrem silnej komunikatívnosti, ktorú si za ňou predstavuje takmer každý, pod ňu spadá aj koľko človek vynakladá spontánnej aktivity, akoje priebojný, koľko vonkajšej stimulácie je pre neho/ňu optimálne, koľko entuziazmu a pozitívnych emócií obvykle prejavuje alebo neprejavuje. Tieto podvlastnosti môžu byť u každého ambiverta vyskladané rôzne a môžu sa samozrejme odlišne prejavovať aj na jeho pracovných činnostiach. Ale o tom niekedy nabudúce.