Termín workoholik je pojem, ktorý už v dnešnej dobe takmer zľudovel. Často ním označujeme človeka, ktorý podľa nás pracuje priveľa. Mnohokrát humorne, mnohokrát v podobe až priam hanlivého výrazu. Faktom však je, že dnešná doba a spôsob práce vytvára vhodné podmienky pre rozvoj workoholizmu. Zmeny v ponímaní pojmu kariéra, stieranie hranice medzi pracovným a osobným životom, rýchly rozvoj takmer vo všetkých oblastiach vedenia i podmienky zamestnávateľov (napríklad možnosť práce mimo kancelárie) umožňujú, ba možno v niektorých prípadoch nútia zamestnancov pracovať aj mimo vymedzených pracovných hodín – nadčas.
Workoholizmus – ako istý spôsob fungovania v našich pracovných životoch, sa tak stáva všednou realitou mnohých z nás. Mnoho výskumných snažení sa venovalo skúmaniu dopadov workoholizmu na život jedinca – a to ako negatívnych v podobe nesprávnej work-life balance, závislostí, či vyhorenia, tak i pozitívnych – ako pracovnej spokojnosti, či pracovného výkonu. Menej pozornosti je však venovanej možným prediktorom (faktorom, na základe ktorých sa môžeme zistiť, či má niekto predispozície k danému javu) workoholizmu.
Jackson, Fung, Moore a Jackson (2016) sa vo svojej štúdii s názvom “Personality and Workoholism” zamerali na výskumné overenie vzťahu medzi osobnostnými črtami a výskytom workoholizmu u ich nositeľov. Práve o ich zisteniach si povieme viac v nasledujúcich riadkoch.
Workoholizmus
Hoci by sme na úvod chceli uviesť jednoznačnú definíciu workoholizmu, ide o úlohu do veľkej miery komplikovanú. Pojem workoholizmu totiž možno vysvetliť za pomoci mnohých a značne rôznorodých definícii. Existujú definície, ktoré workoholizmus vnímajú ako formu závislosti na práci; iné, extrémnejšie ako istý typ patológie jedinca, no a ďalšie ako systém zaužívaných vzorcov správania či presvedčení o práci. Sami môžete posúdiť, že ide o veľmi rôznorodé pristupy, z ktorých mnohé sa líšia i tým, či považujú workoholizmus za jav silne negatívny, či viac menej pozitívny. V takejto situácii sa nemožno čudovať tomu, že existuje pomerne malé množstvo valídnych nástrojov, ktoré by sme mohli použiť v prípade potreby merať mieru workoholizmu medzi jedincami.
Trojdimenzionálny model workoholizmu
V dnešnej dobe najpoužívanejším nástrojom v rámci výskumu workoholizmu je batéria Spence-ovej a Robbins-ovej, ktorá vychádza z ich trojdimenzionálneho modelu workoholizmu. Autorky predpokladali, že okrem dimenzie angažovanosti, ktorú možno definovať aj ako čas strávený prácou (pochopiteľne workoholici dosahujú v rámci tejto dimenzie vysoké skóre), tak môžeme hovoriť o ďalších dvoch dimenziách a to dimenzii nutkania k práci(podobne ako v predchádzajúcom prípade dosahujú workoholici zvyčajne vysoké hodnoty) a dimenzii radosti z práce(v ktorej workoholici naopak dosahujú zvyčajne nízke skóre).
Dimenzia, ktorú označujeme ako radosť z práce, súvisí so získaním pozitívnych odmien, ktoré možno získať prácou nad rámec – napríklad viac peňazí, naopak nutkanie k práci označuje skôr tendencie človeka vyhnúť sa nepríjemným dôsledkom – ako napríklad strate zamestnania, a výraznejšie sa tak spája so stresom ako takým.
Snahou autorov bolo preskúmať vzťah vyššie uvedených dimenzií workoholizmu k osobnostným premenným. Ktoré si zvolili?
Big Five
Jednou z najznámejších teórií osobností, ako vieme, je model Veľkej pätky, ktorý popisuje osobnosť človeka za pomoci 5 faktorov – otvorenosti, svedomitosti, extraverzie, prívetivosti a neuroticizmu. Extraverzia ako črta sa považuje za vlastnosť,ktorá “motivuje” človeka k správaniu zameranému na odmeny, naopak neuroticizmus za črtu “motivujúcu” k vyhnutiu sa trestu (Jackson et al., 2016).. Zvyšné črty Big Five nedefinujeme jednoznačne ako spadajúce do týchto dvoch skupín – viaceré štúdie však poukázali na vzťah medzi týmito črtami a jednotlivými dimenziami v rámci trojdimenzionálneho modelu workoholizmu.
Eysenck definoval psychopatiu ako nezodpovednosť, neúctu k bežnému poriadku a pravidlám a nevhodné emocionálne prejavy. Takýto človek nie je schopný kontroly alebo lepšie povedané inhibície (utlmenia) svojho nežiadúceho správania. Psychopatia je podľa mnohých zistení častá u ľudí s tendenciou k závislostiam ako takým. Autori štúdie predpokladajú, že rovnako tomu bude aj v prípade workoholizmu.
Črty predpokladané revidovanou teóriou zosilnenej citlivosti – revised reinforcement sensitivity theory (Grey & McNaughton, 2000)
Revidovaná teória zosilnenej citlivosti (ďalej len r-RST) pracuje s popisom osobnosti v podobe 3 systémov (na úrovni prepojenia mozog-správanie), z ktorých každý vyjadruje individuálne rozdiely v rámci citlivosti na odmenu a trest a – zjednodušene môžeme hovoriť biologických predpokladoch pre správanie, ktorého prediktorom (=príčinou) je motivácia získať odmenu a správanie, ktorého prediktorom (=príčinou) je motivácia vyhnúť sa trestu.
Grey a McNaughton (2000) definovali 3 systémy:
- Behavioral activation system (BAS) – súvisí s nabudením ako takým. Reguluje správanie jedinca smerom k získaniu odmeny, hovorí teda o túžbe a tendencii k zisku odmeny, či dosiahnutí cieľa. Pre jedincov s viac aktívnym BAS je typická impulzivita a obtiaže s inhibíciou správania, ktoré vedie k zisku odmeny/dosiahnutiu cieľa. .
- Behavioral inhibition system (BIS) – súvisí s reguláciou nabudenia. Pre BIS je naopak typické správanie spojené vyhýbaním sa trestu. Z hľadiska aktivity mozgu BIS je najaktívnejší práve pri odpovedi na trest, nových a ohrozujúcich podnetoch. Jedinci, ktorí majú viac aktívny BIS sú náchylnejší k prežívaniu negatívnych pocitov – frustrácii, úzkosti, strachu a smútku.
- Fight/flight system (FFS) – označovaný tiež ako poplašný systém. Funguje ako mediátor reakcií na ohrozujúci podnet – produkuje správanie typu “útek” alebo “útok”.
Osobnosť je tak vnímaná ako celok definovaný individuálnymi rozdielmi v sile systémov BAS (motivácia k zisku) a BIS (motivácia k vyhýbaniu sa).
Vychádzajúc z vyššie predstavených teoretických prístupov predpokladali (Grey& McNaughton, 2000):
H1: Pozitívnu koreláciu medzi extroverziou/BAS a radosťou z práce.
H2: Pozitívnu koreláciu medzi neuroticizmom/r-BIS a nutkaním k práci.
H3: Pozitívnu koreláciu medzi otvorenosťou a radosťou z práce.
H4: Pozitívnu koreláciu medzi svedomitostou a nutkaním k práci, ako i radosťou z práce.
H5: Negatívnu koreláciu medzi prívetivosťou a nutkaním k práci ako takej.
H6: Pozitívnu koreláciu medzi psychopatiou a nutkaním k práci, ako i radosťou z práce.
Účastníci
Štúdia sa skladala z dvoch samostatných častí.
Prvej časti sa zúčastnilo 464 osôb. Všetci účastníci boli zamestnaní na plný úväzok, pričom 53,3% z nich boli muži a 44,7% ženy. Vek účastníkov sa pohyboval medzi 18-69 rokmi, s priemerom okolo 39 rokov. Väčšina účastníkov pracovala v sektore služby a v spoločnostiach veľkosťou nad 100 zamestnancov.
Druhej časti štúdie sa zúčastnilo 105 osôb, pričom išlo o vzorku skladajúcu sa z manažérov pracujúcich na plný úväzok. 50,5% vzorky tvorili muži, zvyšných 49,5% ženy. Vek účastníkov sa pohyboval medzi 19 a 62 rokmi, s priemerom okolo 31,51 roka. Rovnako ako v prvej časti, väčšina účastníkov pracovala pre veľké (nad 100 zamestnancov) alebo stredné (medzi 20-100 zamestnancov) spoločnosti v oblasti služieb.
Metódy
Účastníci boli požiadaní o vyplnenie batérie dotazníkov zameraných na vyššie popisované premenné.
Výsledky
Výsledky prvej časti štúdie ukázali, že zhodne s hypotézou H1, existoval pozitívny vzťah medzi radosťou z práce a črtami extroverziou a škálou r-BAS – teda extrovertnejší a viac na zisk odmeny orientovaní jedinci prežívali aj väčšiu radosť zo svojej práce(ktorá negatívne koreluje s workoholizmom).
Výsledky tiež podporili platnosť hypotézy H2, kedy analýza dát preukázala pozitívny súvis medzi nutkaním k práci a neuroticizmom/výsledkami na škále o-BIS a r-BIS – teda jedinci skórujúci vyššie na škále zachytávajúce neuroticizmus,rovnako ako jedinci typicky skôr orientovaní na vyhýbanie sa trestuskôr prežívali pocity nutkania k práci (ktoré pozitívne korelujú s workoholizmom).
Črty svedomitosti, prívetivosti a otvorenosti pozitívne korelovali s dvomi škálami z dotazníka workoholizmu – nutkaním k práci a radosťou z práce. Výsledky tak potvrdili hypotézu H3 a H4, naopak však vyvrátili hypotézu H5 – napriek predpokladu, že vyššia miera prívetivosti bude súvisieť s nižším výskytom pocitov nutkania k práci, výsledky preukázali opačný trend.
Analýza taktiež vyvrátila hypotézu H6, keďže na rozdiel od predpokladu výsledky preukázali negatívny vzťah medzi psychopatiou a oboma škálami z dotazníku workoholizmu. Jedinci, ktorí skórovali vyššie na škále zachytávajúcej psychopatiu preukazovali nižšie tendencie k správaniu typickému pre workoholizmus.
Autori predpokladali, že pokiaľ existuje súvis medzi sklonmi k typickým závislostiam a mierou psychopatie, mal by rovnaký vzťah existovať aj v prípade sklonov k workoholizmu. Tento predpoklad sa však nepotvrdil. Zdá sa, že v prípade workoholizmu nedochádza ku cravingu (túžbe po tom) tak ako v prípade iných závislostí, preto nemožno workoholizmus považovať za závislosť.
Výsledky v rámci druhej časti štúdie kopírovali zistenia z prvej časti (korelácie však boli slabšie než v prvej časti štúdie), s výnimkou vzťahu medzi extraverziou a radosťou z práce, prívetivosťou a nutkaním k práci/radosťou z práce a taktiež psychopatiou a nutkaním k práci/radosťou z práce ktoré u manažérov úplne stratili štatistickú významnosť
Zhrnutie
Autori štúdie (Jackson et al., 2016) na základe analýzy dát získali výskumne dôkazy podporujúce tvrdenie, že ľudia, ktorí prejavujú vyššiu mieru orientácie na cieľe, túžbu po zisku odmeny (r-BAS), zároveň tak aj väčšiu mieru zvedavosti, častejšie prežívajú pocity radosti z práce. Tieto tendencie sa výraznejšie prejavili v rámci prvej časti štúdie, kedy s prežívaním pocitov radosti z práce korelovali i zvyšné typicky na odmenu orientované črty, ako napríklad extroverzia, zatiaľ čo v druhej časti – na výskumnej vzorke tvorenej manažérmi – nebol identifikovaný žiaden vzťah medzi extraverziou a radosťou z práce. Autori tak považujú r-BAS za vhodný osobnostný konštrukt predikujúci tendencie k workoholizmu..
Silný vzťah autori identifikovali taktiež medzi neuroticizmom, tendenciou k vyhýbaniu sa trestu (o-BIS a r-BIS) a pocitmi nutkania k práci, avšak len u nižsích pracovných pozícií (výsledné zistenia z prvej časti štúdie). Tieto zistenia interpretovali ako tendenciu osôb s úzkostnými črtami vyhýbať sa záväzkom a povinnostiam vyplývajúcim z manažérskych pozícii.Status prislúchajúci k danej pozícii má veľký vplyv na mieru prežívaného stresu, hierarchicky nižšie postavení zamestnanci častejšie prežívajú pocity úzkosti a stresu, než ich hierarchicky vyššie postavení kolegovia. Zdá sa, že zatiaľ čo u nižších pozícii pocity nutkania k práci súvisia s osobnostnými tendenciami k vyhýbaniu sa trestu, u vyššie postavených jedincov súvisia pocity nutkania k práci skôr s túžbou dosiahnutia väčšej odmeny.
Dôležitým poznatkom štúdie je teda najmä zistenie, že tendencie ku správaniu typickému pre workoholizmus môžu mať ľudia s rozličnými osobnosťami (napríklad s vysokým BIS a vysokým BAS) a to z rozličných dôvodov.
Do rámčeka:
Aký by teda mal byť uchádzač, ak by ste chceli ako nového zamestnanca prijať workoholika?
Ako podriadený: introvert, neurotický, svedomitý, prívetivý a otvorený voči novým skúsenostiam, určite nie psychopatický. Introverzia a neurotizmus (alebo ich opak) následne rozhodnú, či budú mať takíto zamestnanci zo svojej práce radosť alebo nie.
Ako nadriadený: obdobne ako vyššie, ale nezáleží na introverzii/extroverzii, prívetivosti a ani na tom, či dotyčný je alebo nie je psychopat, ale aj ostatné črty vplývajú slabšie než u radových zamestnancov.