Po dlhšej dobe sa znovu vraciame k našej obľúbenej rubrike Obludárium, kde si zvykneme posvietiť na na prvý pohľad zdanlivo geniálne a invenčné, v skutočnosti však pavedecké a šarlatánske metódy či praktiky. Tento krát sme sa rozhodli poňať Obludárium trochu inak a predstaviť Vám skôr kuriozitu z minulosti, ktorá síce nemá až tak veľa spoločného s výberom zamestnancov, je však o to zaujímavejšia. Je ňou Blacky pictures test.
Pôvod tohto testu sa viaže s psychoanalytickou vetvou psychológie, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol psychológ dobre známy aj medzi nepsychologickou verejnosťou: Sigmund Freud. Jedným z jeho najväčších prínosov do oblasti psychológie ako takej bola teória psychosexuálneho vývinu detí (v stručnosti predstavená v rámčeku), kde popísal 5 štádií dospievania. Freud však nebol tvorcom Blacky pictures testu. Tým bol Gerald Blum, jeden z pokračovateľov psychoanalytickej psychológie a freudovských myšlienok, ktorý sa približne v polovici 20teho storočia snažil vynájsť spôsob, ako tieto jednotlivé štádia vývinu u detí a prechod medzi nimi možno otestovať a sledovať. Jeho prvotné riešenia a nápady narazili na zdanlivo neprekonateľný problém: pre pozorované deti bolo veľmi komplikované pochopiť náročné freudovské koncepty a tým pádom aj to, čo od nich Blum chcel. Ak sa tento psychoanalytik nechcel vzdať svojho projektu, musel vynájsť iný spôsob, akým mohol od detí získať výskumné dáta.
Štádia psychosexuálneho vývinu detí podľa S. Freuda:
1. Orálne štádium (približne prvý rok dieťaťa): dieťa vykonáva a má pôžitok z aktivít spojených s ústami (sanie, hryzenie jedla, objektov, cmúľanie prštekov…)
2. Análne štádium (približne druhý rok dieťaťa): dojča a batoľa je zapojené do análnych aktivít, pre toto štádium je typický aj nácvik dieťaťa na nočník
3. Falické (oidipálne) štádium (približne 3. až 5. rok života dieťaťa): pozornosť dieťaťa sa obracia smerom k pohlavným orgánom. Falické obdobie často zahŕňa aj známy Oidipovský komplex (chlapci prežívajú určitú formu sexuálnej náklonnosti k matke a otca vnímajú ako rivala) a Elektrin komplex (v obrátenom garde, dievčatá prežívajú náklonnosť k svojim otcom a matku vnímajú ako súpera)
4. Latentné štádium (približne 6. rok života dieťaťa až puberta): v tomto období sú sexuálne pudy potlačené do úzadia, ide o prechodné obdobie, dieťa odpútava pozornosť od seba a rodiny smerom ku kontaktu s rovesníkmi
5. Genitálne štádium (puberta až dospelosť): znovu sa objavujú sexuálne túžby, tento krát sú však orientované už na rovesníkov (v prevažujúcej miere) opačného pohlavia
Prechod medzi jednotlivými štádiami nie je podľa Freuda fixne daný, záleží od zrelosti daného dieťaťa.
Pri úpornom premýšľaní o tom, ako skúmanie prispôsobiť svojim pokusným osobám si Blum uvedomil, že deti oveľa lepšie rozumejú veciam, ktoré majú formu obrázkov. Navyše, inšpirovaný rozprávkami a inými detskými knižkami veľmi rýchlo pochopil, že dôležité nie je len to, aby bol test pre deti zrozumiteľný, no taktiež, aby bol pre ne atraktívny a schopný dlhodobo pútať ich pozornosť. Napadlo mu skvostné riešenie: dať jednotlivé obrázky do súslednosti tvoriacej príbeh, v ktorom budú hrať hlavnú úlohu zvieratká. Vytvoril teda akýsi komix zložený z 12tich obrázkov zobrazujúcich každodenné dobrodružstvá psa Blackyho: The Adventures of Blacky.
No a kto bol teda hlavný hrdina Blacky? Išlo o kresleného psíka, ktorý žil a zažíval dobrodružstvá so svojou psou rodinou: mamou, otcom a bratom Tippym. Ak test podstupovalo dievčatko, Blacky bola prezentovaná ako fenka, naopak, pri chlapcovi mal byť Blacky ponímaný ako pes. Štandardné testovanie spočívalo v tom, že deťom bol tento komix (v skutočnosti projektívny test) a jednotlivé obrázky v ňom ukázané, pričom ich úlohou bolo vždy o konkrétnom obrázku vytvoriť príbeh. Následne každé dieťa dostalo sériu otázok týkajúcich sa jeho chápania obrázku vyžadujúcich krátku odpoveď či výber z viacerých možností. Na záver bolo ich úlohou ohodnotiť, na koľko sa im jednotlivé obrázky páčili. Psychológovia toto všetko sledovali, analyzovali a vyhodnocovali v kontexte Freudovej psychosexuálnej teórie. Výsledkom bolo začlenenie v psychosexuálnej osobnostnej typológii (napríklad orálny typ, falický typ atď.).
Zdanlivo nevinné, však? Áno, za predpokladu, že by išlo o komix štandardný a klasický. Blackyho dobrodružstvá však boli pravý opak: jednotlivé obrázky demonštrovali veci, ktoré boli vždy do určitej miery (niekedy viac, niekedy menej) netradičné a zvláštne. Komix tak obsahoval aj relatívne klasické veci (ako kŕmenie sa od matky či žuvanie starého koženého popruhu), na druhú stranu však boli súčasťou aj bizarnejšie vyobrazenia ukazujúceho Blackyho, ako napríklad pozerá na Tippyho, ktorý má zaviazané oči a k chvostu mu smeruje nôž, či obrázok mopslíka v anjelskom prevedení, ktorý vyratúva Blackymu jeho hriechy.
Vysvetlivky:
Priečelie: predstavenie obsadenia
Obrázok 1: orálny eroticizmus
Obrázok 2: orálny sadizmus
Obrázok 3: análny sadizmus
Obrázok 4: Oidipovské túžby
Obrázok 5: vina spojená s masturbáciou
Obrázok 6: v prípade chlapcov kastračná úzkosť, v prípade dievčat závidenie mužského pohlavného orgánu
Obrázok 7: pozitívna identifikácia
Obrázok 8: súrodenecká rivalita
Obrázok 9: pocity viny
Obrázok 10: v prípade chlapcov pozitívny ego ideál ( pozitívny vzor), v prípade dievčat milostný objekt záujmu
Obrázok 11: v prípade dievčat pozitívny ego ideál (pozitívny vzor) v prípade chlapcov milostný objekt záujmu
Prečo bol teda zvolený tento neštandardný, pre viacerých ľudí poburujúci výber Blackyho zážitkov? Odpoveď je jednoduchá: všetky obrázky mali za úlohu reprezentovať určité fenomény súvisiace s Freudovou psychosexuálnou teóriou vývinu. Tá je sama o sebe poňatá spôsobom, ktorý si ako každý netradičný počin našiel ako veľa zástancov a nasledovateľov, tak aj veľa odporcov. Po jej stručnom zhliadnutí zistíte, že voľbe obrázkov sa nemožno čudovať. V kontexte teórie tak aj tie zdanlivo nevinné snímky majú spojitosť so sexuálnym vývinom: napríklad obrázok ukazujúci žuvanie popruhu v skutočnosti reprezentuje orálny sadizmus.
No a ako sa Blacky pictures testu darilo? Zo začiatku veľmi dobre: veľmi rýchlo sa totiž stal populárnym. Počiatočné zistenia preukazovali, že skupiny ľudí s podobnými charakteristikami reagujú na niektoré obrázky podobným spôsobom, čo viedlo k presvedčeniu, že test skutočne dokáže spoľahlivo identifikovať a rozlíšiť veci súvisiace s psychosexuálnym vývojom. Test sa tak začal administrovať čoraz viac, pričom účel jeho využitia prešiel od testovania výhradne maloletých detí napríklad až ku stredoškolským študentom či sexuálnym delikventom. Všetky testovania boli pritom starostlivo pozorované a zaznamenávané.
No a práve tieto podrobne vedené záznamy sa stali neskôr pre Blacky pictures test tzv. Damoklovým mečom. Ako popularita a pole pôsobnosti testu rástli, čoraz viac a viac psychológov testu a výsledkom s nim nadobudnutým venovalo pozornosť. No a to viedlo k jeho záhube: so stúpajúcou presnosťou psychologického skúmania totiž čoraz viac odborníkov zistilo, že rozdiely v reakciách medzi jednotlivými skupinami ľudí sú minimálne, štatisticky nevýznamné a občas dokonca navzájom si odporujúce. Autorov navyše začali obviňovať zo subjektivity hodnotenia a skórovania odpovedí ako aj z toho, že jednotlivé namerané rozdiely sa dajú vysvetliť inými osobnostnými premennými (napríklad introverzia vs. extroverzia) a nie fenoménmi súvisiacimi s teóriou. Toto všetko viedlo k tomu, že približne okolo roku 1970 test definitívne stratil svoj punc a slávu a prestal sa používať. Z dnešného pohľadu je tak Blacky picture test vnímaný už len ako spomienka na zvláštny nespoľahlivý test, ktorého jediným pozostatkom sú osobitné, do istej miery desivé obrázky.