To, že vyhorenie (burnout) môže byť vážnym problémom z hľadiska telesného aj duševného zdravia, je jasné a potvrdené už dávno. Burnout sám síce ako ochorenie obvykle klasifikovaný nie je (aj keď v krajinách ako Dánsko, Estónsko, Francúzsko, Maďarsko, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Slovensko či Švédsko môže byť za určitých okolností uznaný ako choroba z povolania), ale môže viesť k viacerým ochoreniam. WHO ho definuje ako “ syndróm,ktorý je výsledkom chronického pracovného stresu, s príznakmi charakterizovaným pocitom vyčerpania alebo nedostatku energie; zvýšeným mentálnym odstupom od práce alebo pocitmi negativizmu či cynizmu v súvislosti s prácou a zníženou profesionálnou výkonnosťou“. V oblasti duševného zdravia sa zvykne spájať s úzkostnými a najmä depresívnymi symptómami, typickými sú únava, problémy so spánkom, pocity napätia a straty zmyslu všetkého, horšie a horšie vzťahy voči ľuďom, s ktorými takáto osoba prichádza do kontaktu, ale aj zvýšená dispozícia k náchylnosti na zneužívanie návykových látok. Klasická definícia hovorí o troch okruhoch, v ktorých sa vyhorenie prejavuje:
- Vyčerpanie a strata energie, v tomto ohľade sa čiastočne prekrýva so syndrómom chronickej únavy
- Pocity neadekvátnosti a strata presvedčenia o vlastnom prínose, znížený pocit osobného naplnenia
- Cynizmus voči ľuďom, s ktorými sa človek v rámci pracovných činností zaoberá, či už sú to spolupracovníci,zákazníci, alebo hoci aj bábätka v jasliach.
Bábätká sme nespomenuli náhodou, lebo hoci WHO pripomína, že vyhorenie sa týka predovšetkým javov v pracovnom svete, je často popisovaný najmä u ľudí, podstatou pracovnej činnosti ktorých je poskytovanie starostlivosti. Teda pomáhajúce profesie, ale vo všeobecnosti aj iné profesie zaoberajúce sa blahom iných ľudí. Nečudo, že v poslednom čase sa začalo pomerne veľa písať aj o rodičovskom burnoute – ale o tom podrobnejšie hádam niekedy nabudúce.
Telesné zdravie je burnoutom zasiahnuté tiež. Platí približne to isté, čo je známe o vzťahu stresu a telesného zdravia, avšak so zvýšenou intenzitou. Čiže ak vieme, že stres ovplyvňuje najmä kardiovaskulárny systém, v prípade vyhorenia ide o vysokú intenzitu ovplyvnenia, aj s možnosťou kardiovaskulárnych príhod. Niečo podobné sa týka imunity aj tráviacej sústavy. Nezanedbateľná je aj komorbidita (súčasný výskyt) vyhorenia s cukrovkou II.typu, poruchou metabolizmu lipidov, alergiami,ale aj problémami pohybového aparátu. V pracovnom svete je najrukolapnejším a opätovne potvrdzovaným vyjadrením týchto vzťahov početdní na PN, resp. počet dní v ktorých si zamestnanec vyberie zdravotné voľno, ak to zamestnávateľ umožňuje.
Osvietené firmy v rôznych oblastiach a rôznych veľkostí majú záujem, aby sa burnoutu a jeho negatívnym dôsledkom v čo najväčšej miere predchádzalo. Z tohto dôvodu čoraz častejšie siahajú po skríningových programoch, orientovaných na to, aby sa osoby ohrozené vyhorením odhalili skôr, než u nich toto prepukne naplno a so všetkými nepriaznivými dôsledkami pre zamestnancov aj zamestnávateľa. Takýmto ľuďom je potom možné venovať vyššiu starostlivosť, podporovať ich koučingom či (asi efektívnejšie) psychologickým poradenstvom a terapiou, sprístupniť im vzdelávanie zamerané na techniky pre efektívnejšie spracúvanie stresu, ale aj umožniť im sabatical, pracovnú rotáciu či iné rýdzo pracovné opatrenia, ak ich povaha práce umožňuje.
Otázkou je, AKO správne detekovať ľudí, ktorí sú vyhorením vo zvýšenej miere ohrození. S projektami zameranými na skríning ohrozených zamestnancov máme dlhoročné skúsenosti a vieme, že k splneniu tejto úlohy sú možné tri hlavné prístupy:
- Podľa stresového prostredia – existujú pracovné činnosti, kde v podstate každého, kto sa im venuje je automaticky možné považovať za ohrozeného. Patria sem záchranári, vojaci v bojovom nasadení, ale ako nás pandemická skúsenosť presvedčila, vo vypätejších situáciách sa ľahko do tejto kategórie môžu dostať bežní zdravotnícki pracovníci (40% talianskych zdravotníckych pracovníkov malo počas prvej vlny covidu nočné mory) alebo učitelia. Nevýhodou tohto spôsobu je veľké množstvo „falošne pozitívnych“ výsledkov, nakoľko vďaka svojmu charakteru sa venuje aj tým, ktorí aj tieto podmienky zvládajú bez viditeľných problémov.
- Je možné zmerať či zistiť, ako ľudia pôsobenie stresových situácií prežívajú pri využití na to špeciálne vyvinutých psychologických dotazníkov, štruktúrovaných či pološtruktúrovaných rozhovorov, alebo iných metód. Táto časť je „neobíditeľná“, avšak výsledky ktoré sa s jej pomocou získajú sa nedajú absolutizovať. Vždy totiž existujú ľudia, ktorí či už z dôvodu klamlivo pozitívnej sebareflexie, alebo aj úmyselne budú symptómy vplyvu stresu na seba zastierať alebo bagatelizovať. Rovnako existujú a budú existovať takí, ktorí ich s rozličnou motiváciou podvedome či vedome zveličia. Obraz, ktorý sa získa len takýmto zisťovaním, je nutne nepresný. Dobre zvolenými metódami a kvalitnou metodológiou získavania údajov sa síce toto riziko dá významne zmenšiť, úplne eliminovať sa ho však zatiaľ nedarí.
- Tretí prístup sa spolieha na meranie fyziologických premenných spájajúcich sa s pôsobením stresu. Ani on nie je100%-ný, všetky fyziologické reakcie môžu mať aj iné dôvody, než pôsobenie stresu, je však vítaným doplnením skríningových stratégií spomínanýchv predchádzajúcich bodoch. V minulosti sa v rámci tohto prístupuvyhodnocovalo, ako u človeka funguje autonómny nervová sústava (anapríklad boli zamietaní uchádzači na pilotov s priveľkou elektrickouvodivosťou kože), rovnako aj ako u človeka prebieha aktivácia osihypotalamus-hypofýza-nadobličky (HPA) pri reakcii na stresový podnet. Nevýhodoubolo, že výskumníci vedeli postihnúť len tzv. situačné pôsobenie stresu, tedamomentálnu reakciu na náročnú situáciu.
V snahe nájsť čo najpresnejšie indikátory dopadu stresu na fyziologické funkcie sa v posledných rokoch výskumníci sústredili práve na zmenenú aktivitu osi hypotalamus-hypofýza-nadobličky (HPA) so zmenami produkcie glukokortikoidov v dôsledku chronického stresu. Glukokortikoidy sa ako indikátor pôsobiaceho stresu merali už dávnejšie, avšak ani ich množstvo v krvi, moči, alebo slinách či iné miery neboli schopné prekonať to, že išlo o množstvo stresu zažívané v krátkom čase predtým, teda v danej situácii. Pre dnešný život je však typické iné pôsobenie stresu, dlhodobé zbieranie sa jednotlivých udalostí a ich nakopenie až do úrovne, ktorá môže znamenať vyhorenie. Prekvapujúcu pomoc v tomto smere ponúkli vlasy a nechty. Ukázalo sa, že glukokortikoidy sa síce postupne stratia resp. „spália“ z krvného obehu, avšak do vlasov, ale aj do nechtov sa uložia a zostanú tam. V nechtoch je to o niečo komplikovanejšie, ale keďže vlasy rastú rýchlosťou 1cm za mesiac, je možné s platnosťou približne tri mesiace dozadu vyhodnotiť, akému veľkému stresu bol človek za tú dobu vystavený, presnejšie povedané, nakoľko intenzívne na stres reagovala jeho/jej fyziológia. V tomto smere urobili veľký pokrok najmä výskumníci z technickej univerzite v Drážďanoch v Nemecku, ktorí nielen že preukázali, že klukokortikoidy vo vlasoch sú valídnym a v čase stabilným ukazovateľom, ale aj na veľkej vzorke pokusných osôb vyšetrovaných v rámci projektu Dresden Burnout Study potvrdili, že hyperkortizolizmus (po slovensky veľa kortizolu) sa spája s vyšším skóre vyhorenia. Podobný výsledok sa podarilo získať aj nám v niekoľkých slovenských firmách.
Pochopiteľne, výsledok aj spôsob zisťovania majú svoje nuansy (napríklad používanie dermálnych krémov s obsahom kortizolu čo i len blízkymi osobami môže mať za následok že ako rizikový bude označený aj bezproblémovo odolný človek), ale celkový trend je jasný. Ak chcete zistiť, kto je nakoľko ohrozený vyhorením, dotazníky a rozhovory nemusia byť dostatočnými nástrojmi a je vhodné ich doplniť fyziologickými mierami. Z nich ako najlepšie sa momentálne ukazujú glukokortikoidy vo vlasoch. Nevýhodou je, že tie tri cm vlasov, ktoré sú na takéto vyšetrenie potrebné,môžu pri súčasných módnych trendoch predstavovať problém najmä pre pánov. Kortizol sa dá zmerať aj v nechtoch, ale tu je veda ešte dosť vzdialená od praktického využitia, zdá sa, že tam na jeho hladinu pôsobia aj iné vplyvy… Každopádne, trend smerujúci k doplneniu psychologických metód biologickými indikátormi je zrejmý a môže sa stať štandardom pre budúcnosť pri skríningu proti vyhoreniu v práci aj inde. Kým veda nepotvrdí niečo iné, za ohrozeného by sa mal považovať každý, kto subjektívne prežíva intenzívnejšie alebo vo väčšom počte symptómy súvisiace s vyhorením a/alebo vykazuje zvýšené hodnoty glukokortikoidov vo vlasoch. Naopak, za bezpečne odolných by mali byť považovaní ľudia, u ktorých sa neprejavuje jeden ani druhý okruh indikátorov.