Už desaťročia sa vedci snažia odpovedať na jednu z najstarších psychologických otázok: do akej miery je naša osobnosť daná geneticky a do akej ju formuje prostredie? Nové výskumy v oblasti genetiky a psychológie však ukazujú, že odpoveď je omnoho zložitejšia, než sa kedysi predpokladalo.
„Gén bojovníka“ a ilúzia jedného génu
V roku 2009 sa v Taliansku objavil kontroverzný súdny prípad. Muž odsúdený za smrteľné dobodanie človeka, ktorý sa mu posmieval, sa v obhajobe svojho činu odvolával na tzv. „warrior gene“. Ide mutáciu génu MAOA (monoaminooxidáza A), ktorú niektoré štúdie spájali s agresivitou či impulzívnym správaním vo vypätých situáciách. Argument jeho obhajoby bol jednoduchý: genetická predispozícia mala znížiť zodpovednosť páchateľa.
Hoci súd vtedy trest mierne znížil, dnešná veda podobné zjednodušenia odmieta. Pôvodná predstava, že jediný gén môže vysvetliť komplexné správanie, bola postupne vyvrátená.
Osobnosť ako „polygenetická skladačka“
Ľudský genóm obsahuje približne 20 000 génov a miliardy genetických „písmen“. Hoci sa medzi ľuďmi DNA zhoduje na 99,9 %, práve malé rozdiely tvoria našu individualitu.
Moderné výskumy ukazujú, že osobnostné črty, napríklad extraverzia či neurotizmus sú silne polygenetické. To znamená, že neexistuje jeden „gén osobnosti“, ale tisíce variantov, z ktorých každý má len minimálny vplyv. Osobnosť tak nie je žiadnym génom určovaná priamo, ale ovplyvňujú ju tisíce drobných genetických variácií.
Fenomén chýbajúcej heritability
Štúdie dvojčiat (historicky veľmi používaná metóda odhadovania vplyvu genetiky verzus. prostredia) dlhodobo ukazovali, že genetika a dedičnosť vysvetľujú až 40-50% osobnosti. Moderné genetické analýzy DNA však zatiaľ nachádzajú len približne 9-18 %-tný vplyv. Tento výskumný prevrat bol tak nazvaný ako „fenomén chýbajúcej heriability“, laicky akási záhada stratených génov.
Ako možno interpretovať tieto zistenia? Výskumníci sa prikláňajú ku konštatovaniu, že realita sa nachádza niekde medzi týmito hodnotami, pričom časť genetických vplyvov zatiaľ nie je možné zachytiť. Genetické efekty sú rozptýlené a oveľa menšie ako sa doteraz predpokladalo, tým pádom je aj osobnosť oveľa komplexnejšia, než sme si doteraz mysleli.
Na detailnejšie pochopenie mechanizmu vplyvu dedičnosti na osobnosť tak budú potrebné tzv. Big data, teda obrovské vzorky dát od státisícov až miliónov ľudí, ktoré v aktuálnych aj budúcich výskumoch napomôžu vidieť a pochopiť jemné a extrémne malé genetické vzorce, ktoré boli doteraz neviditeľné.
Akú rolu teda zohráva prostredie?
To, že našu osobnosť okrem genetiky ovplyvňuje aj výchova, vzdelanie, prostredie v ktorom vyrastáme, medziľudské vzťahy či životné udalosti potvrdzujú výskumy aj dnes. Za pozornosť však stoja novodobé zistenia, ktoré hovoria o rôznej intenzite dopadu jednotlivých faktorov prostredia na našu osobnosť.
Aké faktory prostredia majú na našu osobnosť najväčší vplyv?
- Dlhodobé vzorce prostredia
- Kvalita vzťahov
- Štýl výchovy
- Ľudské interakcie (aj tie mikro)
- Vnímané bezpečie
Čo nás formuje menej?
- Jednorazové, hoci silné životné udalosti (napr. strata práce, nehoda či výhra v lotérii)
- Traumatické zážitky v dospelosti (majú potenciál meniť osobnosť, avšak nie tak výrazne, ako by sa očakávalo)
- Životné zmeny (svadba, narodenie dieťaťa..)
Faktory prostredia majú najstabilnejší formatívny vplyv v ranom vývinovom období a detstve.
Zaujímavé sú aj poznatky o tzv. „fetálnom programovaní“. Stres matky počas tehotenstva môže ovplyvniť temperament dieťaťa už v ranom veku, hoci mechanizmus tohto javu zatiaľ nie je úplne objasnený.
Osobnosť sa utvára ako súhra tisícov malých vplyvov
Dnešný konsenzus vedcov sa tak posúva od jednoduchého „príroda vs. výchova“ k oveľa komplexnejšiemu pohľadu.
Osobnosť je:
- polygenetická (tvorená tisíckami genetických variantov)
- poly-environmentálna (formovaná množstvom drobných environmentálnych vplyvov)
- výsledkom neustálej interakcie génov a prostredia
Identická genetická predispozícia dvoch ľudí tak neznamená, že sa budú správať rovnako bez ohľadu na prostredie. Na pozadí všetkého fungujú tzv. epigenetické mechanizmy, ktoré dokážu jednotlivé genetické tendenie „zapínať alebo vypínať“.
Vedci dnes už nečakajú jednoduché odpovede. Skôr sa snažia zmapovať mnohovrstvový systém, v ktorom sa genetika a prostredie neustále prelínajú.
Kto teda môže za to, čo sme zač?
Zdá sa, že odpoveď na starú otázku „Sú za našu osobnosť zodpovedné gény alebo prostredie?“ dnes znie pomerne jasne: oboje, a zároveň ani jedno úplne samostatne.
Moderná psychológia totiž čoraz viac ukazuje, že človek nie je výsledkom jedného „génu osobnosti“, ale komplikovanej súhry tisícov drobných genetických predispozícií a variácií kombinovaných so životnými skúsenosťami, vzťahmi a prostredím, v ktorom sa pohybuje. Inými slovami, niektoré tendencie si síce môžeme niesť „do vienka“, no to, ako sa napokon prejavia, výrazne ovplyvňuje nie len to, ako sa na úrovni DNA prepájajú, ale aj s čím sa počas života (a najmä raného detstva) stretneme.
Uvedené má dôležité implikácie aj pre pracovné prostredie.
V praxi totiž často zjednodušujeme ľudí do nálepiek typu „rodený líder“, „prirodzený extrovert“, „ťažká povaha“ alebo naopak „talent od prírody“. Výskum však naznačuje, že osobnosť nie je pevne naprogramovaný systém. To, ako človek funguje v práci, závisí nielen od jeho predispozícií, ale aj od kvality vzťahov, psychologického bezpečia, štýlu vedenia, firemnej kultúry či každodenných interakcií. Faktory prostredia síce ovplyvňujú a formujú osobnosť viac v detstve, ich vplyv je však badateľný aj v dospelosti. Osobnosť dospelého človeka býva relatívne stabilná, neznamená to však, že je nemenná.
Aj preto by moderné HR nemalo stáť len na hľadaní „ideálnych typov ľudí“, ale aj na vytváraní prostredia, v ktorom môžu rôzne typy osobností fungovať zdravo a efektívne. Nie každý zamestnanec potrebuje byť extrémne súťaživý, dominantný či neustále spoločenský, aby bol úspešný. Často je oveľa dôležitejšie, či má podmienky, v ktorých môže svoje predispozície rozvíjať bezpečne a dlhodobo udržateľne.
Možno teda za to, „čo sme zač“, nemôžu úplne ani gény, ani prostredie. Skôr ide o neustály dialóg medzi nimi, dialóg, ktorý pokračuje počas celého života. A práve preto má význam premýšľať nielen nad tým, akí sme, ale aj nad tým, aké prostredie vytvárame pre druhých.