Z času na čas sa stáva, že sa v psychológii objaví niekto, kto poprie väčšinu doteraz vyskúmaného a tvrdí, že dôležité je niečo úplne iné. Častým objektom tohto popierania je paradoxne inteligencia, o ktorej súvislostiach so záležitosťami reálneho života (a teda aj pracovného života) je nazbieraných za uplynulých 100 rokov najviac serióznych vedeckých dôkazov.
Takmer odkedy koncept inteligencie existuje, sa s istou periodicitou vyskytujú názory, že nie ona je tou pravou schopnosťou, ktorú by sme mali postihovať, ale že v živote záleží na niečom úplne inom. Tak sa jedna po druhej vynorili koncepcie sociálnej inteligencie, praktickej inteligencie, teória mnohonásobných inteligencií, no a v poslednej dobe si vysokú popularitu získala najmä emocionálna inteligencia.
Dokonca až takú, že sa udomácnila v učebniciach ľudských zdrojov (vrátane populárneho Armstronga), a prekvitá aj publikovanie viac či menej vedecky založenej populárnej literatúry popisujúcej, ako ju zistiť a ako ju rozvíjať…
Podľa jedného z hlavných propagátorov tejto teórie Daniela Golemana dokáže emocionálna inteligencia vysvetliť vyše 80% úspešnosti pri vedení ľudí. Ak by tomu tak bolo (čo ale nie je), jednalo by sa o svätý grál psychológie, ktorý by sme mali všetci držať vo vysokej vážnosti a využívať vo svoj prospech a bez zohľadnenia emocionálnej inteligencie si vôbec nedovoliť niekoho na nejaké pracovné miesto vybrať.
Lenže…
Goleman túto silácku vetu vyslovil bez toho, že by mal k nej akékoľvek vedecky hodnoverné podklady, či údaje, ktoré by ju podporovali. Takže, neexistuje žiadny vedecký dôkaz, že by emocionálna inteligencia dokázala niečo podobné. (Koniec koncov, ak by bolo jeho tvrdenie pravdivé, malo by stačiť ak by uchádzač podstúpil len jediný test emocionálnej inteligencie a bolo by rozhodnuté …, bohužiaľ to také jednoduché nie je). A problémov s emocionálnou inteligenciou je oveľa viac …
Čo vlastne je emocionálna inteligencia?
Najlepšie by asi bolo, spýtať sa priamo tých, ktorí ju vedecky skúmajú. Lenže hneď tu narazíme na prvý veľký názorový rozpor, ak nie priamo názorovú vojnu. Vedci skúmajúci emocionálnu inteligenciu nemajú jasno v tom, čo to vlastne je.
Zvykne sa rozlišovať tzv. „črtový“ prístup, ktorý EI (emocionálna inteligencia) meria hlavne dotazníkmi a ktorý ju popisuje podobne, ako bývajú popisované osobnostné črty (napr. svedomitosť, neuroticizmus …). Druhým zásadným stanoviskom je, že emocionálna inteligencia je schopnosť, ale úplne iná schopnosť než klasická inteligencia. Snahy merať ju v rámci tejto koncepcie potom majú za následok vznik testov, kde sú popisované rôzne životné situácie, s bodovanými alternatívami riešenia, teda formálne niečo na spôsob obvyklých inteligenčných testov, obsahovo ale zameraných na emocionálne prejavy.
Vzťahy medzi týmito dvomi navzájom si konkurujúcimi skupinami autorov vonkoncom nie sú dobré a ani prestíži celého konceptu EI veľmi neprospieva, ak medzi výraznými predstaviteľmi jedného a druhého prúdu existujú osobné antipatie, ak si navzájom zabraňujú v účasti na vedeckých konferenciách, či vyraďujú články zo zborníkov a vedeckých časopisov. Chcelo by to emocionálne inteligentnejší prístup 🙂
Existuje aj zmiešaný model, snažiaci sa o vyváženie vyššie uvedenej dilemy medzi schopnosťami a črtami, z obsahového hľadiska však nič podstatne nové neprináša.
Pokiaľ emocionálna inteligencia existuje, mala by to byť jedna entita, obsahujúca v sebe:
- sebauvedomenie (poznanie vlastných prežívaných emócií, cieľov, silných a slabých stránok, atď.)
- sebareguláciu (schopnosť kontrolovať svoje pohnútky k impulzívnym prejavom a prispôsobovať sa meniacim podmienkam)
- sociálne zručnosti (najmä ovplyvňovanie ľudí želaným smerom)
- empatiu (zohľadňovanie pocitov iných ľudí pri rozhodovaní sa)
- motiváciu (najmä jej silový a vytrvalostný aspekt)
[box] Predstava, že by všetko vyššie uvedené malo byť obsiahnuté v jednom výsledku je smiešna pre praktika aj teoretika, navyše niektorí autori majú snahu pridávať do modelu morálne dimenzie, integritu osobnosti a podobne.[/box]
Vzniká tak komplikovaný „mačkopes“, v ktorom v konečnom dôsledku nájdeme pripletených ešte zopár iných zvierat, o ktorých by sme možno radi vedeli osobitne. Všetky vymenované kvality nie sú v psychológii ani v kontexte výberu zamestnancov nič nové, niektoré sa považujú za viac, iné za menej významné. Emocionálna inteligencia však v podstate prichádza len s ich zahrnutím pod spoločnú strechu, s tým, že ide najmä o vnímanie, pochopenie a reguláciu emócií.
Hlavné výhrady voči emocionálnej inteligencii
Vzhľadom na rozsah nášho webu a tohto príspevku nie je možné sa výhradami zaoberať podrobne, záujemcov odkazujeme napríklad na internetovú stránku zobrazenú na konci článku *, alebo na definíciu daného pojmu v anglickej wikipédii. Prípadne na zdrvujúcu kritiku, ktorú na danú tému v odbornej tlači publikovala Lynn Waterhouse (články sa dajú voľne vygoogliť).
Sústredíme sa na dva najzásadnejšie problémy súvisiace s emocionálnou inteligenciou:
- Tak, ako je v súčasnosti meraná, je možné ju (teda výsledok testu emocionálnej inteligencie) takmer bezo zvyšku predpovedať kombináciou bežných osobnostných dotazníkov a IQ testu. Teda neprináša nič podstatne nové po obsahovej stránke, čo by išlo nejako výrazne nad rámec niektorých osobnostných čŕt (najmä neurotizmu, extroverzie a prívetivosti) a štandardnej, vyše storočia známej všeobecnej inteligencie.
- Má veľmi nízku tzv. inkrementálnu validitu. To znamená, že ak človeka otestujeme inteligenčným testom, osobnostnými dotazníkmi a urobíme s ním štruktúrovaný rozhovor, dokážeme celkom slušne predpovedať jeho budúci pracovný výkon. Napriek masívnemu bitiu sa do pŕs a strieľaniu od boku vedecky nepodložených odhadov, nie je emocionálna inteligencia schopná prispieť ku kvalite takejto predpovede pracovného výkonu takmer ničím ďalším.
Súhrne …
[box] Nie je presne jasné, čo to emocionálna inteligencia je (resp. jej autori sa na tom ešte nedohodli).
Preto nie je ani jasné, ako by sme ju mali merať. Koncept emocionálnej inteligencie je teda vedecky nepodložený. [/box]
Pre výber zamestnancov EI neprináša nič nové, čo by nedokázali predpovedať už známe (vedecky i dlhodobou praxou overené) metódy, využívanie pofidérnych EI testov v procese výberu je preto neprofesionálne a zavádzajúce.
Takže: EI = víťazstvo marketingu nad objektívnym a nezaujatým poznaním veci?
Možno áno, dokonca niekoľko autorov o EI píšucich rozlišuje v jej výskume „akademické“ a „komerčné“ krídlo. Možno sme len objektmi emocionálne inteligentnej… MANIPULÁCIE!
Alebo aspoň tí manažéri, ktorí tvrdia, že je to najdôležitejšia vlastnosť pre prácu či vedenie ľudí takýmito obeťami sú. My ostatní si skúsme zachovať kritický nadhľad a pouvažujme nad tým, či je tento koncept vôbec potrebný…
*http://www.huffingtonpost.com/adam-grant/emotional-intelligence-is_b_5915758.html