Termín sebaúčinnosť patrí v zahraničnej literatúre ku pomerne často skloňovaným v súvislosti s pracovným prostredím. V najjednoduchšom poňatí sebaúčinnosť definuje vieru človeka vo vlastné schopnosti vykonávať a organizovať aktivity potrebné na plnenie náročnejších úloh a dosahovanie určitých cieľov.
Toto má široký vplyv na rôzne aspekty života človeka. Menovite má sebaúčinnosť (viera vo vlastné schopnosti popasovať sa s prichádzajúcimi udalosťami) dopad na:
a) Myšlienkové pochody (efektívnosť nápadov, riešení; množstvo kognitívneho úsilia venovaného problému).
b) Emocionálne stavy a ich vplyv na výkon.
c) Motiváciu (motivácia podať istý výkon; stanovovanie cieľov, mobilizácia vnútorných i vonkajších síl ku ich dosahovaniu; interpretácia situácií v zmysle výzva vs. ohrozenie).
d) Vykonávanie aktivity (výkon v úlohách; miera aktívne riešiaceho prístupu k úlohám).
Akí sú sebaúčinní jedinci?
Jedinci s vysokou mieru dôvery vo vlastné schopnosti si zvyčajne nastoľujú vysoké ciele, ašpirácie. Berú ich ako výzvu a nie ako vlastné ohrozenie. Sú schopní produkovať väčšie množstvo nápadov a venovať viac kognitívneho úsilia na ich vyriešenie, dokonca aj v situáciách keď sa im nedarí. Samotný neúspech alebo zlyhávanie pri vykonávaní určitej činnosti neberú ako osobnú tragédiu, ale ako priestor pre osvojenie si chýbajúcich vedomostí, zručností, či signál na potrebu zvýšenia úsilia. Ide o veľmi účinný postoj podporujúci nie len vnútorný záujem o danú problematiku, ale aj celkové ponorenie sa do činnosti.
Akí sú ľudia s nižšou/nízkou dôverou vo vlastné schopnosti?
Na opačnom póle kontinua sú situovaní ľudia s presvedčením o svojich slabých schopnostiach vyrovnať sa s prichádzajúcimi úlohami, ktoré zväčša vnímajú ako ohrozujúce. V konfrontácií s náročnejšími situáciami sa sústreďujú na vlastné nedostatky, nepripravenosť a nepriaznivé dôsledky celej situácie. Emocionálne nabudenie na nich pôsobí negatívne vyvolávajúc úzkosť, napätie a bezmocnosť (v porovnaní so sebaúčinnými ľuďmi, u ktorých spôsobí emocionálne nabudenie ako „posilňovač“, „drive“). Celkovo je pre nich typické pripisovanie príčin neúspechu vlastnej nespôsobilosti ako takej, čo v konečnom dôsledku s väčšou pravdepodobnosťou vedie k zníženému úsiliu a prehlbovaniu pocitu vlastnej nedostatočnosti. Môžu mať blízko k pochmúrnemu a depresívnemu videniu sveta.
Sebaúčinnosť a pracovné prostredie
Výskumníci zaoberajúci sa konceptom sebaúčinnosti priamo v kontexte pracovného prostredia na ňu nazerajú ako na vzorec percepcií (vnemov) schopností človeka uskutočňovať aktivity a vykonávať úlohy spojené s kariérou. Takáto percepcia ovplyvňuje výkon v pracovných úlohách, osvojovanie nových poznatkov (metodík, návodov…), profesijné rozhodnutia, manažérsky výkon ako aj samotné adaptačné procesy na nové pracovné prostredie. Špecificky bol výskumne potvrdený vzťah medzi sebaúčinnosťou a nasledovnými aspektmi pracovného života:
Sebaúčinnosť a stanovovanie si cieľov. Čím je vnímaná vyššia vlastná účinnosť, tým si zamestnanci kladú vyššie a náročnejšie ciele, ktoré s väčšou pravdepodobnosťou aj dosahujú vďaka ich úsiliu a ochote osvojovať si neustále nové informácie, spôsobilosti a zručnosti.
Sebaúčinnosť a produktivita. V literatúre sa trefne v tejto súvislosti píše, že nízka miera sebaúčinnosti vedie skôr ku sebadiagnóze než ku diagnóze úlohy (problému). Na druhej strane ľudia s vyššou mierou vnímanej spôsobilosti s väčšou pravdepodobnosťou vykazujú systematický a analytický prístup k úlohám za súčasného zotrvania pri plnení povinností naprieč rôznymi situačnými vplyvmi.
Sebaúčinnosť a neúspech. Zamestnanci s vyššou mierou sebaúčinnosti sa aj pri prípadných nezdaroch pri plnení úloh len tak ľahko nevzdávajú. Usilujú sa zotrvať pri svojom úsilí o ich splnenie, prípadne ochotne zamerajú pozornosť/snahy na osvojenie chýbajúcich informácií, získanie potrebných zdrojov… Málo účinní ľudia majú sklony uchyľovať sa do pasivity, apatie, či bezmocnosti.
Sebaúčinnosť a hodnotenie úloh. Jedinci s nízkou mierou sebaúčinnosti s väčšou pravdepodobnosťou budú považovať náročné úlohy za nereálne (ohrozujúce). Pre ich proťajšky je takýto typ úloh hodnotený ako vyzývavý.
Sebaúčinnosť a zvládanie záťažových situácií. Sebaúčinnosť súvisí nie len s vnímanou dôverou vo vlastné schopnosti, ale aj prežívaným pocitom kontroly nad udalosťami, ktoré človek môže ovplyvniť. Ide o významný mechanizmus majúci vplyv na efektivitu pri vyrovnávaní sa so záťažovými situáciami a adaptáciou na meniace sa podmienky pracovného prostredia (dáva pocit človeku, že je schopný riadiť chod diania).
Sebaúčinnosť a hľadanie zamestnania. Vnímaná seba- účinnosť má vplyv aj na dĺžku hľadania si zamestnania v stave nezamestnanosti. Ľudia s nízkou vnímanou seba- účinnosťou sa rýchlejšie vzdávajú a podliehajú naučenej bezmocnosti a depresii z uvedeného typu situácie.
Sebaúčinnosť má teda významný vplyv na pracovné správanie, resp. produktivitu prostredníctvom vyššie popísaných účinkov. Na druhej strane netreba zabúdať, že ako pri ostatných konceptoch tak aj pri sebaúčinnosti musíme uvažovať v kontexte celej osobnosti jednotlivca a rovnako aj jeho pracovného prostredia.
Vysoká miera sebaúčinnosti v kombinácií so slabou emocionálnou kontrolou v situácií kedy sa človeku nedarí popasovať sa s prichádzajúcou úlohou môže pripraviť pomerne slušné predstavenie. Naopak, človek s nízkou dôverou vo vlastné schopnosti, rozumovo dobre disponovaný, ktorý pôsobí v kultivovanom (podporujúcom) pracovnom prostredí môže byť pre firmu vynikajúcim prínosom. Možným rizikom z pohľadu výberu zamestnancov je však aj neadekvátna sebadôvera, bez realistického zhodnotenia vlastných schopností a bez konkrétnych dôkazov ich uplatnenia v minulosti.
Extrémnymi príkladmi sú človek v manickej fáze maniodepresívnej psychózy, alebo pod vplyvom kokaínu, menej extrémnym, ale o to častejšie sa vyskytujúcim je človek typu „Chrobák Truhlík“, alebo „táraj“, dávajúci :
- na jednej strane slovne najavo neotrasiteľnú vieru vo vlastné schopnosti
- na strane druhej neschopný doťaho vať veci do konca a vytvárať reálne výsledky.
z tohto dôvodu je vo výbere zamestnancov nevyhnutné konfrontovať vnímanú a prejavovanú sebaúčinnosť s reálnou úrovňou schopností i s referenciami na minulé pracovné výkony.