Články

Viditeľnosť a dôveryhodnosť sú dve dôležité zložky moci a vplyvu v organizáciách. Často sa zvyknú navzájom zamieňať.

Viditeľnosť je dôsledkom správania, vďaka ktorému je jednotlivec vpredu a na očiach.

Dôveryhodnosť je naopak dôsledkom takých prejavov správania, že na ich základe sa človeku a v človeka verí.

Ak sa tieto dve tendencie skombinujú, dostaneme štyri kvadranty, do ktorých môžeme zaradiť všetkých členov organizácie.

Vysoká viditeľnosť/vysoká dôveryhodnosť. Tento typ zamestnancov sa vyznačuje správaním umožňujúcim im byť videní aj počutí ostatnými ako aj mať na nich vplyv. Vo väčších organizáciách je u takýchto ľudí vnímaný ich kariérový potenciál, predpokladá sa, že budú postupne stúpať vyššie. Pri väčšine činností sú vpredu, majú vyšší vplyv na všetkých naokolo. Majú sklon si nárokovať čas ostatných, kvalita toho čo poskytujú/prinášajú je však obvykle dobrá.

Ako nadriadení majú so svojimi podriadenými veľa kontaktu, zvyknú sa ich zastávať v prípade problémov, v dôsledku čoho medzi nimi požívajú vysoký rešpekt.

Nízka viditeľnosť/vysoká dôveryhodnosť. Ide o zamestnancov, ktorých príliš nevidno, avšak ich názor je počuteľný. Často ide o vyvíjanie vplyvu z pozadia, zamestnancami, ktorí sú spokojní s mocou, ktorou takto disponujú, avšak nemajú potrebu sa prezentovať navonok, či užívať si výslnie. Prejavujú sa zriedka, ale ak sa prejavia, venuje sa im zvýšená pozornosť. Podskupinou v rámci tohto kvadrantu sú „mudrci“, opinion lídri či sivé eminencie, ktorých názor sa skúma pred prijatím významných rozhodnutí.

Ako manažéri veľa stavajú na delegovaní a poskytovaní autonómie podriadeným. Vidno ich len ak je to nevyhnutné, alebo ak sú k niečomu prizvaní.

Vysoká viditeľnosť/ nízka dôveryhodnosť. Videní, avšak nevypočutí, často o sebaprezentáciu sa usilujúci zamestnanci, ktorých príspevok je však z rôznych dôvodov vnímaný s rezervou. Nedôvera sa môže týkať ich schopností, charakteru, alebo nezvyčajnosti či nečitateľnosti ktorými sa môžu vyznačovať voči druhým. Jedným z podtypovs ú klebetníci dobre sa poznajúci a často komunikujúci so všetkými, so zaručenými informáciami avšak bez skutočného vplyvu. Iným druhom sú pritakávači, odvodzujúci svoju viditeľnosť od autority niekoho iného, často od manažéra či odborníka, ktorému asistujú. Taktiež rôzne druhy zamestnancov odlišujúcich sa od prevládajúceho osadenstva, ktorí sú práve vďaka svojej odlišnosti nápadní, ale kvôli zakoreneným xenofóbnym tendenciám môžu byť vnímaní ako nedôveryhodní. Špecifickou skupinou sú šašovia, ďalšou premotivovaní ale nekompetentní…

Vo vedúcej pozícii majú sklon pozerať podriadeným cez plece na ich činnosti.  Sú permanentne sociálne prítomní, napriek tomu to však nie sú ľudia, ktorých by podriadení hľadali, ak niekoho naozaj potrebujú.

Nízka viditeľnosť/nízka dôveryhodnosť. Menej videní a menej počutí spolupracovníci, ktorí si pozície s nízkym vplyvom zvolili dobrovoľne, alebo do nich boli vybratí. Títo zamestnanci síce odvádzajú svoju prácu, ale len veľmi výnimočne kariérovo napredujú. Často sú vnímaní ako anonymní a ľahko nahraditeľní outsideri. Môžu sa tu vyskytovať ľudia,ktorí v minulosti boli v kvadrante vysoká viditeľnosť/nízka dôveryhodnosť čo už však rezignovali na snahy vydobyť si viac dôveryhodnosti a vplyvu a stiahli sa do menej viditeľných pozícií.

Formálne manažér alebo supervízor, v skutočnosti bez vplyvu aj rešpektu podriadených, pokojne môže za zamknutými dverami hrávať hry na mobile. Vedúci pracovníci v tomto kvadrante nevedú, len z rôznych dôvodov zastávajú pozíciu, čo je všetkým naokolo zrejmé…

Skontrolujte si ako ste na tom…

Viditeľnosť

• Som jedným z najzhovorčivejších členov nášho tímu.
• Rád(a) sa zviditeľňujem.
• Nehrniem sa do toho, aby som niekoho riadil*
• Na schôdzach a poradách vždy čakám, kým sa ma spýtajú na názor*
• Snažím sa obliekať dobre a/alebo odlišne od ostatných členov môjho tímu.
• Ak sa skupinového diania chvíľu nezúčastním,nepýtajú sa ma kde som bol(a)*
• Vkladám dosť veľa emócií do toho, čo hovorím
• Veľa žartujem a zabávam sa s ostatnými členmi tímu.
• Som veľmi aktívny(-a) a iniciatívny, všade je ma plno
• Som v niečom podstatnom a ľahko viditeľnom odlišný(-á) od ostatných členov skupiny.

Dôveryhodnosť

• Zvyčajne sa mi darí presadiť svoje názory do rozhodnutí, ktoré skupina prijíma.
• Spolupracovníci sa ma na môj názor často pýtajú.
• Na poradách zostávam so svojim názorom osamotený(-á)*
• Viem, že ma spolupracovníci považujú za experta.
• Často sú mi zverované povinnosti prináležiacevyššej pozícii než momentálne zastávam.
• Spolupracovníci sa odvolávajú na moje názory astanoviská.
• Slovo „múdrosť“ alebo podobné bolo použitév súvislosti so mnou.
• Ľudia sa ma pýtajú na radu.
• Kolegom prekáža, ak s nimi nesúhlasím.
• Môj prínos pre tím nie je veľmi významný.*

*reverzné položky, zarátava sa nie miesto áno

Stres: slovíčko, ktoré sa najmä v súčasnej už rok trvajúcej situácii skloňuje ešte intenzívnejšie, ako predtým. Pandémia nás zasiahla a ovplyvnila naše životy tak, že mnohí pociťujeme zvýšenú potrebu podpory a želáme si, aby sme vedeli byť odolnejší. Sami sa ako dodávateľ podieľame na protistresových programoch v niektorých osvietených firmách, ktoré si uvedomili, že by v súčasnej dobe nemali nechať svojich zamestnancov len tak napospas osudu. Aj preto nám prišlo na um, že by mohlo byť osožné, ak by sme sa aj so širšou HRkomunitou podelili o evidence-based-no-bullshit moderné poznatky o tejto modernej pliage a jej zdravotných dopadoch. Vychádzame pritom z prehľadového článku, ktorý pred dvomi rokmi uverejnili v Annual Review of Psychology Sheldon Cohen, Michael Murphy a Aric Prather – čo je v oblasti výskumu a poznania stresu niečo ako Liga majstrov. Ponúkame ich hlavné závery:

Vedci len ťažko hľadajú teoretickú zhodu o tom, čo vlastne je stresujúca udalosť

Zhodnú sa ale pomerne jednoducho na udalostiach schopných poskytnúť príklad silného stresu (smrť blízkeho človeka, oznámenie vážnej diagnózy, zažité násilie, traumatická udalosť typu nehoda…). Následne je však veľká debata o tom, či je podstatou nutnosť adaptácie (kedy každá ďalšia zmena, dokonca aj pozitívna ako manželstvo či dovolenka zvyšuje nároky na človeka), alebo existencia hrozby či poškodenia (maximálne riziko pre ochorenia predstavujú udalosti vnímané ako vysoko ohrozujúce), alebo či ide o situácie, kedy nároky presahujú zdroje ktoré má človek k dispozícii (týmto prispelo najmä poznanie pôsobenia stresu v pracovnom prostredí), prípadne či je hlavným stres vyvolávajúcim mechanizmom narušenie dosahovania významných cieľov (vrátane cieľa uchovať si mentálnu pohodu a fyzickú integritu). V praktických dôsledkoch sa však všetky prístupy významne prekrývajú, najviac sa v súčasnej dobe akceptuje koncepcia hrozby/poškodenia.

Stresujúce udalosti môžu mať vplyv na väčšinu chorôb

Je známych veľa mechanizmov, ktorými stresujúce udalosti môžu buď vyvolávať, alebo zhoršovať niektoré choroby, prípadne môžu mať oba tieto účinky. Úzkosť ktorú pod tlakom zažívame, zmeny v životnom štýle (horší spánok, menej pohybu, zvýšená konzumácia látok s návykovým potenciálom,menej pohybu), neurohumorálne zmeny atď. sú schopné negatívne ovplyvniť naše zdravie. Medzi okruhy ochorení, ktoré sa v súvislosti so stresom najviac skúmajú patria depresie (tu je situácia viac menej jasná, ľudia s depresiou majú v anamnéze 2,5 až 10 krát častejšie významnú stresovú udalosť než ľudia bez depresie, samostatnou témou v pracovnom kontexte je vzťah vyhorenia a depresie), kardiovaskulárne choroby (aj tu sa opakovane potvrdzuje negatívny vplyv či už trvalého alebo akútneho stresu na výskyt a zhoršenie celého radu ochorení srdca a ciev), či infekčné ochorenia (dávno pred koronakrízou bolo experimentálne potvrdené zhoršenie individuálnej odolnosti voči vírusu spôsobujúcemu nachladnutie u tých, ktorí mali za sebou či už nedávnu intenzívnejšiu stresovú udalosť, alebo chronický stres, je ale popísaný aj vzťah k horšiemu priebehu HIV/AIDS). Čo sa týka nádorových ochorení, vplyv stresu na ne vychádza len v laboratóriu, kde na fyziologickej úrovni (a typicky u experimentálnych zvierat) sú preukázané zmeny, ktoré s rozvojom nádorových ochorení súvisia. V reálnom živote ľudí sa ho však napriek veľkej snahe preukázať nepodarilo, čiže populárne tvrdenie, že stres spôsobuje rakovinu jednoducho neplatí. Podobne neplatí ani že by stres spôsoboval žalúdočné vredy a nevinne je aj v mnohých ďalších chorobách, ktoré si ľudia nevedia vysvetliť a stres sa núka ako prvý poruke, na koho by sa dali zviesť.

Väčšina ľudí, ktorí zažijú stresové udalosti, neochorie

Toto je dobrá správa. Niet pochýb, že stres má kapacitu na to, aby poškodzoval zdravie, na väčšine ľudí ktorí ho zažívajú však nezanecháva žiadne viditeľné negatívne dôsledky. Toto platí ako o „bežných“ stresoroch typu rozvod, aj o výnimočných traumatických, ktoré zažije len malá časť ľudí. Napríklad po smrti životného partnera, ktorá sa tradične považuje za jednu z najsilnejších stresových udalostí, viac než dve tretiny ľudí sledovaných počas 6-ročného obdobia nejavili žiadne významnejšie prejavy depresie (pre úplnosť: vyskytla sa u cca 13%, zvyšní ňou v nejakej miere trpeli aj predtým –  u viac než polovice z nich sa depresia dokonca zlepšila). V podobnom duchu sa zistili výsledky aj pri iných typoch udalostí, hoci percentá pre ne sa samozrejme líšili. To nás privádza k otázke reziliencie, teda k faktorom napomáhajúcim individuálnej schopnosti zvládania, ktorú ako tému ponecháme do ďalších čísel.

Stresujúce udalosti nepadajú z nečakane z oblohy

Ak tak len veľmi výnimočne (ako potvrdili incidenty s padajúcimi časťami leteckých motorov pred pár dňami 🙂 ). Samozrejme, existuje možnosť prírodných katastrof, nehôd a pod., ale drvivá väčšina stresových udalostí sa deje kvôli odlišnostiam v prostredí a odlišnostiam v psychologických charakteristikách. Bývanie, pobyt, práca, dovolenka v rôznych typoch prostredí vystavuje ľudí rôznym intenzitám aj typom stresu.  Podľa autorov napríklad chudobnejšie prostredia spôsobujú častejší a intenzívnejší stres než je obvyklý pre tie bohatšie, pričom častejšie sa v nich dá zažiť rozvod, násilie a pod.

Rovnako sa do toho, koľko a akého stresu zažijeme môže premietať naša osobnosť. Nielen citlivosť ktorá so zvládaním stresu súvisí najviac, ale aj vlastnosti ako ambície, súťaživosť, atribučný štýl (to, čo považujeme za príčinu negatívnych udalostí) alebo vnímaný pocit kontroly nad svojim životom či spôsob zvládania frustrácie sa úplne zásadne podpisujú nielen na tom, ako životné udalosti spracúvame, ale aj na tom, čo vlastne zažijeme. Naša osobnosť znamená predispozíciu zažívať niektoré druhy udalostí viac a iné menej, mnohé stresové udalosti navyše majú schopnosť zvýšiť alebo znížiť pravdepodobnosť výskytu ďalších (rozvod môže ľahko viesť ku zhoršeniu životného štandardu, ale aj naopak strata príjmu môže byť príčinou rozvodu).

U zdravých ľudí nemusia stresujúce udalosti spôsobovať choroby

Ako už bolo uvedené, stres súvisí s častosťou výskytu niektorých chorôb. V tejto súvislosti je zaujímavá debata o tom, či je naozaj ich príčinou, alebo skôr zosilňovačom a spúšťačom už aj tak existujúcich predchorobných (lekársky premorbídnych stavov).  Aj pre lekárske vedy je ťažké stanoviť, kedy presne jednotlivé choroby začínajú, v prípadoch mnohých z nich ide o vzájomné pôsobenie viacerých mechanizmov, z ktorých niektoré môžu byť ovplyvnené stresom. Stres určite ovplyvní viac cievny systém ľudí s vysokým krvným tlakom než tých s bežným, je ale jeho príčinou? To práve dnes niektorí autori spochybňujú, tvrdiac, že ak hovoríme o zdravých ľuďoch, dôkazov, že by stres u nich vyvolával ochorenie je pomerne málo. Praktickým dôsledkom je, že mentálne aj fyzicky zdravé osoby sa negatívnych účinkov stresu môžu báť výrazne menej.

Niektoré typy stresujúcich udalosti sú zvlášť silné

Tri kategórie udalostí sa javia ako schopné vyvolať najviac negatívnych dôsledkov: medziľudské problémy (vrátane konfliktov a rôznych druhov straty aj „straty“ ľudí), narušenie sociálneho statusu (napríklad verejné poníženie dokáže pomerne ľahko navodiť až sebevražedné úvahy; odmietanie či opustenie partnerom alebo aj inými ľuďmi má tiež potenciálne veľký dopad) a problémy so zamestnaním resp. jeho strata (schopné vplývať či už priamo, alebo cez ovplyvnenie životného štýlu a zvyšovať pravdepodobnosť všetkého negatívneho, obvykle so stresom spájaného). Je veľmi ľahké predstaviť si situácie, kde sa ich pôsobenie na človeka vzájomne prekrýva a umocňuje.

Chronické stresujúce udalosti sú horšie, než akútne (okrem prípadov, kedy tomu tak nie je)

Vo všeobecnosti sa verí tomu, že dlhodobejšie pôsobiace stresové udalosti sú škodlivejšie než také, ktoré sú síce intenzívne no rýchlo odznejú. Dlhšie obdobie pôsobenia znamená väčšiu šancu na zasiahnutie zraniteľného miesta v organizme, resp. zosilnenie skryto prebiehajúceho predchorobného stavu. Nejde však len o časové trvanie, kým niektoré stresory pôsobia vytrvalo a pomerne rovnomerne (chronický pracovný stres), vplyv iných je skôr periodický a nastávajú raz za nejaké obdobie (sexuálne problémy), alebo ide o zreťazené pôsobenie rôznych stresorov v čase naštartované napríklad prepustením z práce. Trochu v protiklade s názorom, že stres je niečo, čo si od človeka vyžaduje adaptáciu sa ukazuje, že takéto udalosti majú naozaj negatívnejší vplyv, je ale súčasne pravda, že medzi ľuďmi existujú obrovské rozdiely v tom, nakoľko mu podliehajú. Upozornil na ne už Viktor Frankl v knihe o prežití v koncentračnom tábore. Samozrejme, aj vplyv intenzívnych krátkodobých traumatizujúcich udalostí (byť rukojemníkom,podstúpiť dôležitú skúšku, čakať na operáciu) , môže byť obrovský a napriek krátkemu trvaniu stresovej udalosti môže pôsobiť veľmi dlho rovnako aj tu sa ako dôsledok predpokladá skôr zhoršenie niečoho už existujúceho než spôsobenie nového ochorenia.

Mnohonásobné stresové udalosti sú horšie než jednotlivé (okrem prípadov, kedy tomu tak nie je)

Očakávanie, že čím viac stresových udalostí, tým horšie zdravotné dôsledky je pravdepodobne oprávnené, hoci v niektorých prípadoch je naozaj ťažké posúdiť, čo je jednotlivá stres vyvolávajúca udalosť a čo viacero (rozvod vedúci k potrebe presťahovať sa, toxický šéf v práci sprevádzaný nízkym ocenením a vysokým pracovným zaťažením). V poslednej dobe je snaha vyčíslovať ani nie tak počty stresových udalostí, ako počty oblastí,v ktorých sa vyskytujú. Ak má niekto problémy v práci, ale jeho zdravie a rodinný život sú bez významnejších stresov, mali by aj zdravotné dopady byť menej pravdepodobné ako tam, kde je zasiahnutých viac oblastí, hoci menej intenzívne. Samostatnou otázkou je, čo urobí chronický stres v pozadí (zlé pracovné prostredie) s reakciou človeka na silnejšiu akútnu stresovú udalosť. Je odôvodnené predpokladať, že stres v pozadí dôsledky akútnej udalosti zhorší, ale sú dôkazy aj o opaku, že naopak spôsobuje isté znecitlivenie a zvládaniu napomáha. V súčasnosti tak na túto otázku neexistuje presná odpoveď.

Stresové udalosti sa líšia v častosti a vo vplyve na človeka podľa toho, v ktorej časti svojej životnej trajektórie sa nachádza

Významné udalosti, či už stresové alebo nie, sa mnohokrát dejú v typických obdobiach v živote. Je vek, v ktorom je obvyklé alebo časté, kedy človek vstúpi do práce, manželského zväzku, je povýšený, rozvedie sa, stratí životného partnera… Ktorákoľvek z týchto udalostí môže pôsobiť viac stresujúco vtedy, ak sa udeje keď je menej pravdepodobná. Naopak, niektoré udalosti očakávame a človeka môže stresovať, ak k nim nepríde v predpokladanom čase (povýšenie, vstup do partnerského zväzku). Samostatnou kapitolou sú nepriaznivé udalosti v detstve,či už ide o opomínanie/odvrhnutie rodičmi, zneužitie či zážitok násilia v tomto veku. Tie dokážu spôsobiť okamžité škody aj napriek pozoruhodnej schopnosti detí vysporiadať sa s nimi v krátkodobom meradle, ale aj dlhodobé škody navedením mladého človeka na životnú dráhu na ktorej sú ďalšie stresové udalosti pravdepodobnejšie, než u iných ľudí.

Mužov a ženy ovplyvňujú rôzne typy stresových udalostí.

Toto súvisí s pretrvávajúcimi rozdielmi vo vnímaní rolí ženy a muža v západnej spoločnosti a s ich často rôznymi životnými cieľmi. Typicky sa u mužov popisuje, že sú vo väčšej miere vystavení stresovým udalostiam súvisiacim s potrebami výkonu a úspechu (strata zamestnania či vyhliadok na kariérový postup), kým u žien je vo väčšej miere zastúpený medziľudský stres súvisiaci so starostlivosťou o iných. Na ženy pôsobí ako zdroj stresu vo väčšej miere aj to, čo sa deje iným ľuďom. Pomerne známym a opakovane potvrdzovaným zistením je, že ženy udávajú celkovo silnejší vplyv stresu na seba a väčšie vystavenie stresovým udalostiam než muži, čo platí aj v rámci jednotlivých oblastí, teda aj v práci. Zdravotné dôsledky sa prejavujú najmä vo vzťahu k duševnému zdraviu, dospelé ženy sú depresiami ohrozené o niečo viac než muži, hoci opäť nieje jasné, nakoľko ide o priamy a nakoľko o nepriamy vplyv.

Záverom azda len toľko, že by sme pri posudzovaní vplyvu stresu na naše životy mali zostať rozumní a triezvi. Áno, je to významný faktor schopný zosilniť naše predispozície voči určitým chorobám, ale sú aj iné, ktoré sú v tomto smere horšie, ale o ktorých sa až tak veľa nehovorí – napríklad strava. Napriek tomu, že je tu stres stále s nami a že sa naň vytrvalo sťažujeme, dĺžka a kvalita života vo vyspelých krajinách nepretržite rastú, dokonca aj v krajinách známych svojim hektickým pracovným tempom ako Japonsko alebo Južná Kórea.  Úlohou vedcov je preto hľadať presné mechanizmy jeho pôsobenia a ich zdravotné dôsledky, aby sme naň nehádzali aj to, za čo nemôže (ako tie žalúdočné vredy v minulosti). Od toho, aby sme vedeli jednoznačne konštatovať, že stres spôsobuje ktorúkoľvek chorobu, sme ale ešte dosť ďaleko. Úlohou nás ostatných je starať sa o svoju mentálnu hygienu a podporu odolnosti, aby sme ho zvládali lepšie a najmä s minimom dôsledkov pre zdravie, život bez neho je totiž ťažko predstaviteľný. Premostením na výber zamestnancov potom je požiadavka, aby sme sa snažili poznať úroveň odolnosti kandidátov a o ich prijatí či neprijatí či špecifickom umiestnení sa rozhodovali aj na základe poznania nárokov na zvládanie stresu na každej pozícii. Niekto môže pracovať v skleníku, niekto na mínovom poli.V rámci výberu svoju úlohu splníme, ak ich nezameníme.

Voľne podľa:  Cohen, S., Murphy, M. L. M., & Prather, A.A. (2019). Ten surprising facts about stressful life events and disease risk. Annual Review of Psychology, 70, 577–597.

V minulosti sme sa vrámci Dobrého výberu venovali už mnohým osobnostným charakteristikám. Viac krát sme pozornosť zamerali aj na tzv. toxické črty, a to ako súhrnne, tak aj individuálne.

Napriek tomu však existuje jedna, ktorej sa budeme venovať prvý krát. Jej charakter je pritom veľmi záhadný; súvisí totiž s charakteristikami, ktoré sú väčšinou vnímané ako pozitívne:smelosť, imunita voči stresu či schopnosť mať sociálny vplyv. Jej existencia bola odvodená z úvah, že hrdinovia a psychopati majú niečo spoločné. Zoznámte sa s tzv. neohrozenou dominanciou (fearless dominance).

Ako jej zosobnený príklad je často uvádzaný prvý človek na Mesiaci, Neil Armstrong, najmä vďaka jeho ukážkovému chladnokrvnému zvládnutiu pristávacieho manévra lunárneho modulu, ktoré musel absolovať s palivom stačiacim už len na zopár sekúnd.  Nejde ani zďaleka o jediný príklad situácie, pri ktorej demonštroval svoju odvahu, odolnosť či reálne vodcovské schopnosti. Popri tom, až na stiahnutie sa do súkromia a samoty, introvertné vyhýbanie sa verejnému vystupovaniu, rozvod s prvou manželkou po 38 ročnom manželstve či zľahčovanie akéhokoľvek svojho hrdinstva aj v kruhu najbližších ľudí, nie sú z jeho života známe žiadne významnejšie excesy, ktoré obvykle nachádzame v životoch osobností s toxickými črtami.

Tradične sa má za to, že odvaha súvisí s celkovo menej zastúpeným emocionálnym založením človeka a že ruka v ruke s ňou ide obvykle aj necitlivosť, či menej ohľaduplnosti voči iným. Armstronga všetci popisujú ako vecného, fakticky založeného technika, ktorý síce asi nebol prototypom empatického človeka, ale ktorý ani nebol voči iným krutý a bezohľadný.

Iným zaujímavým prípadom, ktorý popisuje Scott Lilienfeld, „hlavný“  autor píšuci o neohrozenej dominancii, je Charles „Chuck“ Yeager, legendárny americký pilot stíhačiek, vojnový hrdina, ktorý v prezlečení unikol po zostrelení nad nepriateľským územím nacistom, dvakrát sa mu podarilo zostreliť po štyri nepriateľské lietadlá za jeden deň, atď. Po skončení vojny sa zaoberal testovaním lietadiel a prekonávaním rýchlostných rekordov a stal sa prvým pilotom, ktorý prekonal rýchlosť zvuku. Niečo také si vyžaduje veľmi dobre namiešaný koktail odvahy, frajeriny a chladnokrvnosti… Okrem tohto hrdinského rozmeru, bol však Yeager aj človek spôsobujúci dosť výrazné problémy. Dva dni pred svojim rekordným letom sa opil v bare, spadol z koňa na ktorom sa snažil dopraviť domov a zlámal si rebrá. Túto informáciu zatajil pred nadriadenými a následne svoj let absolvoval v mučivých bolestiach, obmedzujúcich jeho schopnosť ovládať lietadlo. Inokedy počas regaty neohlásene podletel most a vyviedol dostatok podobných kúskov, založených na ochote skúsiť čokoľvek a porušení všetkých pravidiel v predpisoch jednotlivo alebo naraz, ako na to spomínal jeden z jeho nadriadených.

Odvaha a nutkavé vyhľadávanie vzrušenia sa s psychopatiou vyskytujú spoločne dosť často na to, aby malo význam uvažovať o ich vzájomnom prepojení. Otvorené sú stále všetky možnosti, môže to byť neoddeliteľná súčasť slabšej emocionálnej výbavy, súvisiaca črta z toxického okruhu, ale aj samostatná, vonkoncom netoxická črta. Na neurofyziologickej úrovni sa dá u takýchto ľudí pozorovať slabšia reakcia na strach vyvolávajúce podnety a celkovo menej intenzívne fungujúce obranné systémy v mozgu aj na periférii.

V každom prípade ale ide o zaujímavú vlastnosť, ktorú ak by sme dokázali samostatne zmerať, bolo by možné lepšie vyberať hasičov, vojakov, policajtov, záchranárov a iné veľa odvahy vyžadujúce profesie. Najmä ak by sa nám od nej podarilo oddeliť zlomyseľnosť, krutosť a manipulatívne tendencie voči iným ľuďom.

Posledné výskumy naznačujú, že podobne ako v iných prípadoch, aj tu veľa záleží na kontexte, najmä na tom, ako sa ľuďom vyznačujúcim sa neohrozenou dominanciou podarí socializovať. A pomerne prekvapujúco aj na rozume, vzdelaní a úspechu v povolaní. Uvažuje sa o tom, že viac rozumu znamená väčšiu šancu pochopiť a naučiť sa písané aj nepísané spoločenské pravidlá a potom viesť akceptovateľný život. Naopak, menej rozumu znamená menej predpokladov pre úspech pri vzdelávaní, v práci aj v celkovo prispôsobení sa spoločnosti. Toto môže na individuálnej úrovni samozrejme dopadnúť úplne proti očakávaniam, ale na veľkých číslach sú podobné zistenia štatisticky opodstatnené.  Čiže aj u neohrozenej dominancie veľmi záleží na tom, ako to jej nositeľovi páli a ako sa mu darí vo vzdelávaní sa. V tomto smere výsledky výskumu, ktorý realizoval Gerhard Bickle na Univerzite v Bonne v Nemecku potvrdili, že u bystrejších a vzdelanejších jedincov táto črta kariérový rozvoj podporuje, naopak u tých menej bystrých a vzdelaných mu prekáža a typicky vedie skôr k problémom. Za štyri roky, počas ktorých boli mladí ľudia so zmeranou úrovňou neohrozenej dominancie sledovaní sa vcelku zreteľne potvrdilo, že jej vyššie úrovne môžu viesť k úplne protichodným životným dôsledkom. U vzdelanejších k vyššiemu nárastu príjmov a väčšej spokojnosti so zamestnaním, u menej vzdelaných skôr k nespokojnosti a pomalšiemu napredovaniu príjmov, presne tak, ako to už v 90-tych rokoch predpovedala teória behaviorálneho genetika Davida Lykkena.

Čo sa týka toho, ku ktorým osobnostným črtám systému Big Five má neohrozená dominancia blízko, ukázalo sa, že ide najmä o súvis s extroverziou (dominancia je ukrytá v asertivite) a s emocionálnou stabilitou (podstatou neohrozenosti je menšie až žiadne prežívanie úzkosti). Z hľadiska záujmu o typy práce predpokladaného u týchto ľudí však záchranári či armáda zrejme príliš nadšení nebudú, predpokladá sa u nich najmä Hollandov „E“ teda podnikavý typ, dosahujúci svoje ciele prostredníctvom iných alebo spoločne s nimi, rozhodne ich však ovplyvňujúc. Manažment a politika priťahujú ľudí s neohrozenou dominanciou podobne ako ich toxickejšie proťajšky. Scott Lillienfeld so spolupracovníkmi zostavil na základe historických údajov aj rebríček všetkých amerických prezidentov po rok 2012, podľa toho, koľko tejto vlastnosti prejavili. Taktiež aj popísal jej pozitívny vzťah k tomu, nakoľko boli hodnotení ako úspešní v mnohých jednotlivých ohľadoch ako vodcovské schopnosti, presvedčivosť, komunikačné schopnosti – ale aj s tým, koľko pokusov o atentáty na nich bolo. Nuž nečudo, okrem toho, že to asi boli múdri ľudia, odvaha môže aj vytvárať nepriateľov.

Prvá päťka:

Theodore Roosevelt, John F. Kennedy, Franklin D. Roosevelt, Ronald Reagan, Rutherford B. Hayes

Posledná päťka:

James Buchanan, William McKinley, Calvin Coolidge, John Q. Adams, William H. Taft

Ako poslednému spomedzi „božských“ temperamentov sa budeme venovať dionýzovskému temperamentu.  Ide o najčastejšie zastúpený temperament, odhady hovoria o jeho 30 až 40% zastúpení v populácii.

Podľa online slovníka Americkej psychologickej asociácie toto grécke meno popisuje stav mysle, ktorý je iracionálny, zmyselný, neusporiadaný a dokonca intoxikovaný alebo bláznivý (na počesť Dionýza, gréckeho boha vína, opojenia a rituálneho šialenstva alebo extázy).

Tento antický boh bol však známy aj pod inými menami. Kým v starom Grécku mal okrem vína na starosti aj ovocné sady, plodnosť či vegetáciu, v Ríme mu hovorili Bakchus a oslavovali ho divokými slávnosťami, na ktorých neplatili žiadne obmedzenia. Menej známe je, že bol stotožňovaný aj s rímskym bohom slobody Liberom, hoci nie všetci to prijali.

Bez ohľadu na to, či išlo o jednu božskú bytosť, alebo viacero rôznych (ako na tom trval napríklad Cicero), vyššie uvedené vlastnosti a správanie asi sotva patria na trhu práce medzi najžiadanejšie, môžu mať však aj svoje výhody.

Ako sa na ne pozerajú moderné teórie osobnosti?

Jungovská typológia a MBTI ich označujú dvojicou písmen SP (Sensing & Perception), v typológiách podľa systému Big Five sú to ľudia zatvorení voči novej skúsenosti a súčasne nízko svedomití. Ich správanie je teda vo veľkej miere riadené prízemnejšími a bezprostrednými potrebami, ktoré si napĺňajú okamžitým a neorganizovaným reagovaním. Vyznačujú sa:

1. Preferenciou prítomnosti pred budúcnosťou alebo činnosti pred myslením, tvorivosťou a inovatívnosťou. Ich cieľom je žiť „tu a teraz“, odkladanie odmien do budúcnosti, príprava a plánovanie im príliš nehovoria, rovnako majú aj slabší zmysel pre vyššie veci (či už je to osobný rozvoj a napredovanie, čokoľvek abstraktnejšie ako teórie, fantázia, skúmanie vlastných pocitov alebo nadchnutie sa niečím vznešeným).  Ich zmysel pre prax ich však často privedie k tomu, že sa opakovanými činnosťami naučia dobre a flexibilne reagovať
   na jej nároky , v mnohých prípadoch získajú vysokú manuálnu alebo operatívnu zručnosť.
2. Nízkym zmyslom pre štruktúru, systém a metodický prístup, menšou preferenciou poriadku, plánovania a strategického uvažovania, sebadisciplínou, ambíciami, atď. Výsledkom je spôsob existencie založený v mnohom na improvizácii, rýchlom prenášaní pozornosti a momentálnom reagovaní , kde sa typicky často hľadajú čo najefektívnejšie spôsoby, ako si poradiť s problémami s čo najmenšou vynaloženou námahou. Toto je známe ako „cesta najmenšieho odporu“, ktorej výhodou je spontánna a flexibilná pohotovosť, nevýhodou však niekedy až katastroficky slabý zmysel pre jednotlivosti a detaily či spôsobovanie chaosu opomínaním niečoho dôležitého či nezodpovednosť.

Ak sa tieto dve tendencie spoja, obvyklým výsledkom je:

• Voľnosť + neviazanosť, takýto človek nemá rád záväzky, kalkulácie, vyčkávanie, šetrenie a prípravu. Žije daným momentom, ideálne je pre neho robiť si čo chce a najmä kedy chce. Je kolektívne založený,dokáže vyjednávať o čomkoľvek, ak má aspoň minimálnu šancu, že niečo dosiahne. Dobre čelí krízovým situáciám.
• Akékoľvek pravidlá sú vnímané ako niečo nadbytočné, nositeľ tohto temperamentu sa dlho dokáže podrobovať predpisom či obyčajom, v krízových situáciách však koná impulzívne a môže sa prejavovať úplne inak, než bolo obvyklé.
• Hravosť a impulzívna aktivita vedená spontánnymi potrebami, má silný sklon vychutnávať bezprostredné zmyslové pôžitky, pravdepodobne je vďaka tomu už od detstva zvyknutý na výčitky či pokarhania.
• Nižšia sofistikovanosť a neobľúbenosť formalizovaného vzdelávania. Nositeľ tohto temperamentu nemá vzťah k teórii,pri vzdelávaní potrebuje prístup „škola hrou“, má rád súťaže a preteky, môže byť veľmi ambiciózny. Svoju snahu niečo dosiahnuť kombinuje s lojalitou voči tímu (ak je to tím jemu rovných ľudí, kde má prehľad o tom čo a prečo sa deje a je presvedčený, že na to má vplyv).
• Impulzívnosť a celkovo vyššia miera aktivity, nielen vďaka nedostatku sebakontroly, ale aj vďaka tomu, že taký chce byť a že mu robí dobre byť impulzívnym. Rád skúša veci okamžite na ostro a poúča sa z vlastných chýb. Vyhovujú mu povolania spočívajúce v rýchlom rozhodovaní založenom na praktickej skúsenosti, alebo bohaté na akciu. Najlepšie sa mu darí pod tlakom, v nebezpečenstve a riziku.
• Vysoký pragmatizmus aj vo vzťahoch. Najľahšie zo všetkých temperamentov prerušuje svoje zväzky s inými ľuďmi, napriek tomu, že vie, čo im tým spôsobuje.

A čo na to „Veľká Päťka“?

Koncepcia Big Five si v kontexte tohto osobnostného typu špecificky všíma štýl ich učenia sa. Upozorňuje aj na to, že medzi nimi môže vynútene skončiť aj skupina ľudí s deficitmi pozornosti. Odhliadnuc od toho, akademické alebo intelektuálne činnosti rozhodne nepatria medzi silné stránky týchto ľudí, spravidla potrebujú vysoko konkrétnu motiváciu aby sa do štúdia či učenia vôbec pustili a vytrvali pri ňom. Najlepší spôsob ako sa niečo naučia je procedurálne učenie, založené na vlastnej skúsenosti s praktickými činnosťami. Škola hrou, alebo koncept gamifikácie vzdelávania ako keby boli vymyslené práve pre nich.

V práci môžu byť schopní u svojich nadriadených vyvolávať kontrolu a mikromanažment, dôvodom je slabší zmysel pre organizáciu svojich činností a najmä problémy so stíhaním termínov. Keďže menej vnímajú hrozby alebo dôsledky svojich opomenutí, provokujú svoje okolie aby ich priebežne monitorovalo. Nejde pritom o deficit schopností, skôr o záležitosť ležérnejšieho a menej dôsledného štýlu.

Horší zmysel pre štruktúru dokážu často kompenzovať výbornými predpokladmi pre zvládanie kríz alebo nečakaných situácií. To, čo ostatných mätie ak prestanú platiť pravidlá, je pre nich normálnou záležitosťou, neistota a neusporiadanosť ako keby podnecovali ich schopnosť si nejako poradiť. Z tohto dôvodu sa obvykle hodia do dynamických situácií, kde je predpoklad častejšej potreby zvládania neštandardných reakcií. V tom sa im veľmi hodí ich konkrétnosť a dôraz na praktickú využiteľnosť a prínos toho čo urobia.

Ich živelná aktivita, hravosť a optimistická povaha sú častokrát dobre prijímané okolím, najmä v kombinácii s extroverziou sa môžu stať populárni. A to nie len celkovou zábavnosťou, ale aj ohýbaním pravidiel či rebelovaním voči nim. Odolnosťou voči pokarhaniam a trestom si najmä v byrokraticky vyznievajúcich prostrediach náchádzajú sympatizantov. Často sú tiež schopní impulzívne nezištného konania, podobne ako Elvis Presley ktorý kúpil len tak z rozmaru obdivovateľke rovnaké auto, ako mal on sám.

V práci ide obvykle o dobrých tímových hráčov, často však prispievajúcich viac k atmosfére v skupine, než k jej výkonu. Je pre nich bytostne dôležité, aby ich pracovné činnosti bavili; o pohodu a zábavu sa usilujú aj pri plnení úloh.

Keirsey vo svojej typológii (Keirsey Temperament Sorter) nazýva tento temperament Artisan, okrem iného aj pre ich motorickú zručnosť. Ľudia disponujúci Dionýzovským temperamentom sú najviac doma v skutočnom svete pevných predmetov, ktoré je možné vyrobiť a manipulovať s nimi a skutočných udalostí, ktoré je možné zažiť. Majú výnimočne bystré zmysly a radi pracujú rukami. Dokážu šikovne zaobchádzať s nástrojmi, či už ide o skalpel, dláto ale aj komplexnejšie zariadenia.

Ak sa dostanú do manažérskej pozície, typicky sa venujú skôr operatívnym činnostiam než vizionárstvu, aktivite skôr než analýze. Príkazov ako takých veľa nevydávajú, ale ak sa tým už obťažujú, očakávajú ich rýchle splnenie.  Radi všetko ukazujú rukolapne,ochotne akceptujú riziko. Môžu uprednostňovať prínos alebo úžitkovú hodnotu pred tým, že sa hrá presne podľa pravidiel. Najviac ich však môžeme vidieť vo výrobe, stavebníctve či remeselných zamestnaniach.

Známe reálne alebo fiktívne osobnosti,  priraďované rôznymi autormi k tomuto temperamentu:

Už vyše pol roka ovplyvňuje naše životy kríza spôsobená šírením koronavírusu. Každodenné informácie o jej stave a celospoločenských či ekonomických dopadoch na nás číhajú z každej strany. O čom sa však až tak veľmi neinformuje je fakt, že na ňu a jej dôsledky reagujeme každý individuálne. Je to naša osobnosť, ktorá v mnohých prípadoch stojí za zmieňovaným individuálnym reagovaním, popri nej ale aj naše postoje, rozumové schopnosti či hodnoty.

Pred tým, ako sa pozrieme bližšie na vzťah osobnosti a reagovania na COVID-19, je potrebné ozrejmiť si niekoľko faktov. Každú osobnosť tvorí súbor unikátne namixovaných čŕt v rôznom pomere. To, že sa človek vyznačuje nejakou črtou neznamená, že sa bude podľa nej správať vždy a všade. Jednak sa extrémy vyskytujú výnimočne, a jednak aj na extroverta môžu prísť introvertnejšie momenty,ak je však naozaj extrovertom, mali by v jeho správaní byť hustejšie zastúpené tie extrovertné. 

Späť však k samotnému účelu tohto článku. Aby sme Vám mohli sprostredkovať niečo z pohľadu psychologickej vedy na koronakrízu,  rozhodli sme sa preskúmať výskumnú psychologickú literatúru publikovanú v tomto roku. Výskumné údaje boli získavané väčšinou v období „prvej vlny“. Väčšina tu spomínaných článkov však zatiaľ neprešla recenzným konaním, ich závery a zistenia teda treba brať opatrne. Napriek tomu sa pokúsime oboznámiť vás  formou otázok a odpovedí s tými z nich, ktoré nám dávajú zmysel.

Mení koronakríza osobnosť?

Odpoveďou je viac menej jednoznačné nie, aspoň nie tá doterajšia. Viacerí autori šikovne využili svoje výskumné projekty zahájené ešte pred vypuknutím krízy a požiadali svojich respondentov o vyplnenie identických metód aj vtedy, keď už bola na danom území viditeľne prítomná.

Zistené rozdiely boli minimálne. Toto sa potvrdilo kolegom na Floride, ktorí dokonca konštatovali mierny pokles neurotizmu zodpovedného za citovú labilitu u osôb, ktoré mali skúsenosť s pobytom v karanténe. Ich úzkostlivosť a depresívne myslenie sa mierne zlepšili, čo je prekvapujúci výsledok v opačnom smere, než by sme očakávali.

Na podobné, potenciálne problematické vlastnosti a stavy zameral svoju pozornosť aj tím slovenských psychiatrov a psychológov okolo Michala Hajdúka a Antona Heretika. Rovnako ako vyššie spomenutí výskumníci zistili, že stres spôsobený krízou u ich pokusných osôb nič podstatné nezmenil. Na to, kto aké skóre dosiahol v úzkostných, depresívnych alebo psychotických symptómoch, mali podstatne väčší vplyv než stres z koronakrízy ich osobnostné črty, merané približne dva roky predtým. Tí, u ktorých sa vyskytli vtedy, mali väčšiu šancu na to, že sa u nich vyskytnú aj počas vrcholiacej prvej vlny.

Podobných zistení sa nakopilo viac, z rôznych krajín, vrátane najväčšej štúdie z Floridy. Tým samozrejme nie je vylúčené, že ak by mala kríza trvať dlhšie, nejaké zmeny sa dostaviť môžu, jej doterajší charakter však na ich navodenie nemal vplyv.  Ľudská osobnosť sa tak ukazuje ako pozoruhodne odolná aj voči katastrofickým udalostiam.

Samostatnou otázkou je, či a ako sa mení osobnosť tých,ktorí na COVID19 reálne ochorejú. Spomedzi nich je popisovaná podskupina ľudí,ktorí  sa s chorobou vyrovnávajú dlho,rádovo niekoľko mesiacov. Udávajú dlhodobo pretrvávajúce, nepríjemné a frustrujúce symptómy ako únava, ospanlivosť,  bolesti kĺbov, hlavy a hrudníka či „krátky dych“, a to dokonca aj mesiace po negatívnom výsledku testu znamenajúcom oficiálne vyzdravenie.

Pochopiteľne, nejde o náhle objavenie sa hypochondrie, ale o dlhodobé vyrovnávanie sa organizmu a najmä jeho imunitného systému s prekonaným ochorením.  Diagnóza tak môže mať vplyv aj na psychiku a psychosomatické javy spojené so zdravotným stavom. S trochou zjednodušenia možno napísať, že až po zvládnutí týchto symptómov sa človeku vráti do formy aj z hľadiska jeho „pôvodnej osobnosti“. 

Vplýva osobnosť na to, či a nakoľko človek rešpektuje odporúčania, ktoré na spomalenie šírenia formulujú štáty a ich orgány verejného zdravotníctva?

V tomto pravdepodobne existuje rozdiel medzi demokratickými a totalitnými štátmi. Tam, kde má človek viac možností na vyjadrenie svojej slobodnej vôle a súčasne neexistuje hrozba odstrašujúcich represálií za neposlušnosť, sa osobnostné vlastnosti majú väčšiu šancu prejaviť aj v ochote dodržiavať opatrenia. Naopak, poslušnosť vynucovaná autoritatívnejšími režimami osobnostné rozdiely stiera. Rovnaký alebo podobný efekt má aj dobrovoľne dodržiavaná disciplína, typická pre ázijské krajiny ako je Taiwan či Južná Kórea.

Rebelovanie, poslušnosť, dodržiavanie pravidiel, družné kontaktovanie iných, strach… to všetko sú prvky vstupujúce v súčasnej situácii do hry. Každá z nich má  nejaký vzťah k veľkej päťke osobnostných vlastností.

Brazílski psychológovia Carvalho, Pianowski a Gonçalves zistili, že sú to najmä extroverti, ktorým robí problém dodržiavanie sociálnej vzdialenosti a vlastne ju ani nepovažujú za potrebnú. Naopak, vyššie hodnoty svedomitosti sa spájajú s vnímaním umývania rúk aj dodržiavania minimálne 2m odstupu ako dôležitého nástroja pre zvládnutie súčasnej situácie. Iný brazílsky psychológ Fabiano Koich Miquel zasa na vzorke vyše 1.500 ľudí v rozpätí 18 až 73 rokov preukázal, že nižšia miera súhlasu s opatreniami na prevenciu šírenia koronavírusu súvisí najmä s nízkou empatiou, krutosťou, nepriateľskosťou, bezcitnosťou, pripravenosťou klamať a podvádzať, ale aj pripravenosťou podstupovať riziká.

Poľskí, dánski a americkí autori dospeli v menších štúdiách k podobným zisteniam. K problematickým črtám ešte pridali narcistické tendencie a nazvali ich súhrnne antisociálnymi, toxickými alebo priamo psychopatickými. Ich nositelia sú odvážnejší, ochotnejší riskovať, ale aj bezohľadnejší. Nesúhlas s opatreniami síce nemusí znamenať ich automatické porušovanie, no aj tak existuje veľká pravdepodobnosť, že práve toxické vlastnosti osobnosti významne prispievajú k šíreniu pandémie.

Naopak, brzdiacim činiteľom sú obsedantné a kompulzívne tendencie. Každý, kto niekedy videl seriál Monk, si určite dokáže predstaviť prečo :). 

Ak súvisí osobnosť s tým, ako človek pandémiu mentálne zvláda, boli by užitočné aj odporúčania šité na mieru rôznym typom osobnosti?

Áno, presne tak. Rozdielnosť našich osobností vedie aj k tomu, že máme k dispozícii rôzne stratégie zvládania a je len málo odporúčaní, ktoré by boli univerzálne platné a vhodne využiteľné pre všetkých. Práve tento fakt využili nemeckí psychológovia Moritz Michels, Andreas Glöckner a Daniel Giersch z univerzít vo Wuppertale a Kolíne, ktorí na webovú stránku umiestnili jednoduchý dotazník, merajúci päť hlavných osobnostných čŕt (extroverzia, svedomitosť, prívetivosť, otvorenosť voči skúsenosti a neuroticizmus) . Na jeho základe potom každému, kto ho vyplnil, poskytli adresné odporúčania o tom, na čo sa má pri zvládaní krízy sústrediť. Tieto boli založené na vedeckých poznatkoch o jednotlivých osobnostných črtách a ich prejavoch počas pandémií alebo podobných podmienok. Každý respondent dostal päť odporúčaní, pre každý hlavný osobnostný faktor jedno. Stránku za cca 6 týždňov navštívilo necelých 200 tisíc záujemcov a tonajmä z nemecky hovoriacich krajín.

Originálny test sa nám už nájsť nepodarilo, našli sme však jeden založený na podobnom princípe. Je dostupný vo viacerých svetových jazykoch. 
Vyskúšajte, za kvalitu odporúčaní však 100% neručíme 🙂 

 Čo s výsledkom? Zmeniť svoju osobnosť je mimoriadne ťažké,  minimálne je však dobré byť si vedomý signálov, ktoré vám vaša osobnosť v tejto situácii vysiela. S tým súvisí aj vedomie, s čím môžete rátať a následná snaha narábať s tým či využiť to čo najlepšie vo svoj prospech.

Tému sme určite nevyčerpali a kým sa COVID19 nevráti odkiaľ prišiel, budeme sa jej ešte z prínosného hľadiska venovať.