Stres. Hovorí sa o ňom viac ako kedysi – a oprávnene. Neustále zmeny, tlak na výkon, informačné preťaženie či neistota v osobnom aj pracovnom živote môžu spôsobovať viac či menej závažné negatívne dôsledky na naše psychické či fyzické zdravie. Mnohí z nás tak logicky hľadajú spôsoby, ako byť psychicky odolnejší a lepšie zvládať nárazovú či dlhodobú záťaž. Sami sa ako dodávateľ podieľame na stres-management programoch pre viacero spoločností, ktoré chcú aktívne podporovať psychickú odolnosť a mentálne zdravie svojich zamestnancov.

Aj preto nám prišlo osožné podeliť sa s Vami o vedecky potvrdené poznatky práve o fenoméne stresu (v jeho negatívnom poňatí, nakoľko existuje aj pozitívny mobilizačný stres známy pod názvom eustres) a jeho zdravotných dopadoch. Vychádzame pritom z prehľadového článku od autorov Sheldona Cohena, Michaela Murphyho a Arica Prathera uverejneného v Annual Review of Psychology – čo je v oblasti výskumu a poznania stresu niečo ako Liga majstrov. Nižšie ponúkame ich hlavné závery:

1. Vedci len ťažko hľadajú teoretickú zhodu v tom, čo vlastne je stresujúca udalosť

Zhodnú sa ale pomerne jednoducho na udalostiach schopných poskytnúť príklad silného stresu (náročná prezentácia, toxické pracovné prostredie, neočakávané životné zmeny, traumatická nehoda…).

Následne je však veľká debata o tom, či je podstatou stresovej reakcie organizmu nutnosť adaptácie (kedy každá ďalšia zmena, dokonca aj pozitívna ako manželstvo či dovolenka zvyšuje nároky na človeka), alebo existencia hrozby či poškodenia (maximálne riziko pre ochorenia predstavujú udalosti vnímané ako vysoko ohrozujúce), alebo či ide o situácie, kedy nároky presahujú zdroje ktoré má človek k dispozícii (týmto prispelo najmä poznanie pôsobenia stresu v pracovnom prostredí), prípadne či je hlavným stres vyvolávajúcim mechanizmom narušenie dosahovania významných cieľov (vrátane cieľa uchovať si mentálnu pohodu a fyzickú integritu). V praktických dôsledkoch sa však všetky prístupy významne prekrývajú, najviac sa v súčasnej dobe akceptuje koncepcia hrozby/poškodenia.

2. Stresujúce udalosti môžu mať vplyv na väčšinu chorôb

Je známych veľa mechanizmov, ktorými stresujúce udalosti môžu buď vyvolávať, alebo zhoršovať niektoré choroby, prípadne môžu mať oba tieto účinky. Sú nimi napríklad úzkosť zažívaná pod tlakom, zmeny v životnom štýle (horší spánok, menej pohybu, zvýšená konzumácia látok s návykovým potenciálom, menej pohybu) či neurohumorálne zmeny (prepojená reakcia nervového a hormonálneho systému), ktoré majú potenciál negatívne ovplyvniť naše zdravie.

Medzi okruhy ochorení, ktorých vznik sa v súvislosti so stresom najviac skúma patria:

• ✅Depresie: v tomto prípade je vzťah výskumne potvrdený, ľudia s depresiou majú v anamnéze 2,5 až 10 krát častejšie významnú stresovú udalosť než ľudia bez depresie.
• ✅Kardiovaskulárne choroby: aj tu sa opakovane potvrdzuje negatívny vplyv či už trvalého alebo akútneho stresu na výskyt a zhoršenie celého radu ochorení srdca a ciev.
• ✅Infekčné ochorenia: experimentálne bolo napríklad potvrdené zhoršenie individuálnej odolnosti voči vírusu spôsobujúcemu nachladnutie u tých, ktorí mali za sebou či už nedávnu intenzívnejšiu stresovú udalosť alebo chronický stres; popísaný bol aj vzťah k horšiemu priebehu HIV/AIDS.
• ❌Nádorové ochorenia: vplyv stresu na ne vychádza len v laboratóriu, kde sú na fyziologickej úrovni (a typicky u experimentálnych zvierat) preukázané zmeny, ktoré s rozvojom nádorových ochorení súvisia. V reálnom živote ľudí sa ho však napriek veľkej snahe zatiaľ preukázať nepodarilo, populárne tvrdenie, že stres spôsobuje rakovinu, tak neplatí.
• ❌ Žalúdočné vredy: veda nepotvrdila ani populárny predpoklad, že stres priamo spôsobuje vznik žalúdočných vredov. Nevinne je aj v mnohých ďalších chorobách, ktorých vznik ľudia automaticky spájajú so stresom ako potenciálnou príčinou, nakoľko ho v rôznej intenzite zažívame všetci.

3. Väčšina ľudí, ktorí zažijú stresové udalosti, neochorie

Toto je dobrá správa. Aj keď podľa zistení uvedených vyššie má stres potenciál pre poškodzovanie zdravia, na väčšine ľudí, ktorí ho zažívajú, nezanechá žiadne signifikantne negatívne zdravotné dôsledky. Toto platí bez ohľadu na povahu a závažnosť stresoru (či už ide o chronický stres v napríklad v práci alebo o výnimočne traumatický stresor, ktorý zažije len malá časť ľudí). Napríklad po smrti životného partnera, čo sa tradične považuje za jednu z najsilnejších stresových udalostí, viac než dve tretiny ľudí sledovaných počas 6-ročného obdobia nejavilo žiadne významnejšie prejavy depresie (pre úplnosť: vyskytla sa u cca 13%, zvyšní ňou v nejakej miere trpeli aj predtým –  u viac než polovice z nich sa depresia dokonca zlepšila). V podobnom duchu sa niesli výsledky aj pri iných typoch udalostí, hoci percentá pre ne sa samozrejme líšili. To nás privádza k otázke reziliencie, teda k faktorom napomáhajúcim individuálnej schopnosti zvládania, ktorú ako tému ponecháme do ďalších čísel.

4. Stresujúce udalosti nepadajú z nečakane z oblohy

Ak tak len veľmi výnimočne (ako potvrdili incidenty s padajúcimi časťami leteckých motorov pred pár rokmi 😊 ). Samozrejme, existuje možnosť prírodných katastrof, závažných ochorení, nehôd a pod., ale drvivá väčšina stresových udalostí sa deje kvôli odlišnostiam v prostredí a/alebo v psychologických charakteristikách. Bývanie, zamestnanie, vzťahy či životné zmeny v rôznych typoch prostredí vystavujú ľudí rôznym intenzitám aj typom stresu.  Zaujímavým objavom autorov je napríklad zistenie, že chudobnejšie prostredia spôsobujú častejší a intenzívnejší stres než je obvyklý pre tie bohatšie, pričom častejšie sa v nich dá zažiť rozvod či násilie.

Rovnako sa do miery a typu zažívaného stresu môže premietať naša osobnosť. Nielen citlivosť, ktorá so zvládaním stresu súvisí najviac, ale aj vlastnosti či črty ako ambicióznosť, súťaživosť, atribučný štýl (to, čo považujeme za príčinu negatívnych udalostí) alebo vnímaný pocit kontroly nad svojim životom či spôsob zvládania frustrácie sa úplne zásadne podpisujú nielen na tom, ako životné udalosti spracúvame, ale aj na tom, čo vlastne zažijeme. Naša osobnosť znamená predispozíciu zažívať niektoré druhy udalostí viac a iné menej, mnohé stresové udalosti navyše majú schopnosť zvýšiť alebo znížiť pravdepodobnosť výskytu ďalších (rozvod môže ľahko viesť ku zhoršeniu životného štandardu, ale aj naopak strata príjmu môže byť príčinou rozvodu).

5. U zdravých ľudí nemusia stresujúce udalosti spôsobovať choroby

Ako už bolo uvedené, stres má súvis s výskytom niektorých ochorení. V tejto súvislosti je zaujímavá debata o tom, či je naozaj ich príčinou, alebo skôr zosilňovačom a spúšťačom už aj tak existujúcich predchorobných (lekársky premorbídnych) stavov.  Aj pre lekárske vedy je ťažké stanoviť, kedy presne jednotlivé choroby začínajú, v prípadoch mnohých z nich ide o vzájomné pôsobenie viacerých mechanizmov, z ktorých niektoré môžu byť ovplyvnené stresom. Stres určite ovplyvní viac cievny systém ľudí s vysokým krvným tlakom než tých s bežným, je ale jeho príčinou? To práve dnes niektorí autori spochybňujú, tvrdiac, že ak hovoríme o zdravých ľuďoch, dôkazov, že by stres u nich vyvolával ochorenie je pomerne málo. Praktickým dôsledkom je, že mentálne aj fyzicky zdravé osoby sa negatívnych účinkov stresu môžu báť výrazne menej.

6. Niektoré typy stresujúcich udalosti sú zvlášť silné

Tri kategórie udalostí sa javia ako schopné vyvolať najviac negatívnych dôsledkov:

• Medziľudské problémy (vrátane konfliktov a rôznych druhov straty, vrátane „straty“ ľudí cez odlúčenie/rozchod)
• Narušenie sociálneho statusu (napríklad silné verejné poníženie dokáže pomerne ľahko navodiť až sebevražedné úvahy; odmietanie či opustenie partnerom alebo aj inými ľuďmi má tiež potenciálne veľký dopad)
• Problémy so zamestnaním resp. jeho strata (schopné vplývať či už priamo, alebo cez ovplyvnenie životného štýlu a zvyšovať pravdepodobnosť všetkého negatívneho, obvykle spájaného so stresom).

Nakoľko náročné a stresujúce životné udalosti často neprichádzajú izolovane, je veľmi ľahké predstaviť si momenty, kde sa ich pôsobenie na človeka vzájomne prekrýva a umocňuje, čo vie logicky vyústiť v ešte silnejšiu stresovú odozvu.

7. Chronické stresujúce udalosti sú horšie, než akútne (okrem prípadov, kedy tomu tak nie je)

Vo všeobecnosti sa verí tomu, že dlhodobejšie pôsobiace stresové udalosti sú škodlivejšie než také, ktoré sú síce intenzívne, no rýchlo odznejú. Dlhšie obdobie pôsobenia znamená väčšiu šancu na zasiahnutie zraniteľného miesta v organizme, resp. zosilnenie skryto prebiehajúceho predchorobného stavu.

Netreba však zabúdať na ľudský faktor, osobnostnú výbavu a najmä schopnosť adaptácie. Aj keď sa ukazuje, že chronická stresovosť má naozaj negatívnejší vplyv než nárazová a silno-traumatická, medzi ľuďmi existujú obrovské rozdiely v tom, nakoľko stresu podliehajú. Upozornil na to už Viktor Frankl v knihe o prežití v koncentračnom tábore. Vplyv intenzívnych krátkodobých emočne sýtených či traumatizujúcich udalostí (zažiť prepadnutie, čakať na operáciu) , môže byť totiž obrovský a napriek krátkemu či časovo ohraničenému trvaniu stresovej udalosti môže pôsobiť dlho, čo stres z intenzívnej udalosti pripodobní tej chronickej. Aj tu sa však ako dôsledok predpokladá skôr zhoršenie niečoho už existujúceho než spôsobenie nového ochorenia.

8. Mnohonásobné stresové udalosti sú horšie než jednotlivé (okrem prípadov, kedy tomu tak nie je)

Predpoklad, že čím viac stresových udalostí človek zažíva, tým horšie zdravotné dôsledky môžu mať, je pravdepodobne oprávnený. V niektorých prípadoch je však ťažké posúdiť, či jednotlivá stresová udalosť spustila nasledujúce, alebo či ide o kumuláciu viacerých udalostí v jednom čase (rozvod, ku ktorému sa pridruží strata zamestnania vs. rozvod, ktorý na seba naväzuje ďaľšie stresory súvisiace s finančným vyrovnávaním, sťahovaním, deťmi… ). V poslednej dobe je snaha vyčíslovať ani nie tak počty stresových udalostí, ako počty oblastí, v ktorých sa vyskytujú. Ak má niekto problémy v práci, ale jeho zdravie a rodinný život sú bez významnejších stresov, mali by aj zdravotné dopady byť menej pravdepodobné ako tam, kde je zasiahnutých viac oblastí, hoci menej intenzívne. Samostatnou otázkou je, čo urobí chronický stres v pozadí (zlé pracovné prostredie) s reakciou človeka na silnejšiu akútnu stresovú udalosť. Je odôvodnené predpokladať, že stres v pozadí dôsledky akútnej udalosti zhorší, ale sú dôkazy aj o opaku, že naopak spôsobuje isté znecitlivenie a zvládaniu napomáha. V súčasnosti tak na túto otázku neexistuje presná odpoveď.

9. Stresové udalosti sa líšia v častosti a vo vplyve na človeka podľa toho, v ktorej časti svojej životnej trajektórie sa nachádza

Významné udalosti, či už stresové alebo nie, sa mnohokrát dejú v typických životných obdobiach. Aj keď sa samozrejme chceme vyhnúť akýmkoľvek stereotypom, existuje približný vek, kedy sa očakáva vstup do sveta práce a prvé získavanie pracovných skúseností, kedy sa pozornosť zameriava na budovanie rodiny či kariéry, kedy sa prirodzene začínajú pridružovať zdravotné problémy… Každé takéto obdobie sa prepája s rôznymi typmi viac či menej silných stresových udalostí (hľadanie bývania, riešenie hypotéky, častejšie návštevy lekárov alebo pobyty v nemocnici, životné situácie súvisiace s rodinnými príslušníkmi..), ktoré môžu viesť k negatívnym dôsledkom na zdraví a psychickej pohode.

Samostatnou kapitolou sú nepriaznivo traumatické udalosti v detstve, či už ide o opomínanie/odvrhnutie rodičmi, zneužitie či zážitok násilia v tomto veku. Tie dokážu spôsobiť okamžité škody aj napriek pozoruhodnej schopnosti detí vysporiadať sa s nimi v krátkodobom meradle, ale aj dlhodobé škody navedením mladého človeka na životnú dráhu na ktorej sú ďalšie stresové udalosti pravdepodobnejšie, než u iných ľudí.

10. Mužov a ženy ovplyvňujú rôzne typy stresových udalostí.

Toto súvisí s pretrvávajúcimi rozdielmi vo vnímaní rolí ženy a muža v západnej spoločnosti a s ich často rôznymi životnými cieľmi. Typicky sa u mužov popisuje, že sú vo väčšej miere vystavení stresovým udalostiam súvisiacim s potrebami výkonu a úspechu (strata zamestnania či vyhliadok na kariérový postup), kým u žien je vo väčšej miere zastúpený medziľudský stres súvisiaci so starostlivosťou o iných. Na ženy pôsobí ako zdroj stresu vo väčšej miere aj to, čo sa deje iným ľuďom. Pomerne známym a opakovane potvrdzovaným zistením je, že ženy udávajú celkovo silnejší vplyv stresu na seba a väčšie vystavenie stresovým udalostiam než muži, čo platí aj v rámci jednotlivých oblastí, teda aj v práci. Zdravotné dôsledky sa prejavujú najmä vo vzťahu k duševnému zdraviu, dospelé ženy sú depresiami ohrozené o niečo viac než muži, hoci opäť nie je jasné, nakoľko ide o priamy a nakoľko o nepriamy vplyv.

Aktualizácia 2026: čo nové priniesol výskum stresu?

Problém nie je samotný stres, ale keď telo nestihne vypnúť (Allostatická záťaž)

Podľa moderných výskumov náš organizmus zvláda stres pomerne dobre, ak má medzi jednotlivými stresovými udalosťami dostatočný priestor na regeneráciu. Problém vzniká vtedy, keď telo zostáva v režime pozornosti, tlaku či neustáleho výkonu príliš dlho a regenerácia je buď nemožná alebo zanedbaná. Organizmus tak má následne tendenciou zostať v akejsi pasívnej pohotovosti a čiastočnej aktivácii aj v momente, kedy stresor pominie. Vedci tento jav označujú ako allostatickú záťaž, inými slovami „opotrebovanie systému“ spôsobené dlhodobou aktiváciou adaptačných mechanizmov, čo môže mať časom negatívny vplyv na spánok, energiu, náladu, koncentráciu či fyzické zdravie. Nejde teda len o množstvo stresu, ale aj o to, či máme priestor obnoviť rovnováhu.

Stres nie je len o hlave – komunikuje aj s imunitou

Novšie výskumy preukazujú, že stres a psychická záťaž môžu mať negatívny vplyv aj na imunitný systém a zápalové procesy v tele. Tento vzťah sa ukazuje silnejší pri chronickom strese, kedy vzniknutá mierna zápalová aktivita môže vplývať na únavu, odolnosť organizmu a niektoré chronické zdravotné ťažkosti. Dôsledok dlhodobého stresu tak v tomto prípade možno popísať ako vyššiu zraniteľnosť a náchylnosť organizmu. Dané výskumné zistenie tak upevňuje vzťah psychiky a fyzického zdravia.

Chronický stres môžu ovplyvňovať aj kognitívne funkcie

Novšie poznatky ukazujú, že dlhodobý stres sa nemusí prejavovať iba únavou alebo podráždenosťou. Súvisí aj s tým, ako funguje náš mozog napríklad s koncentráciou, rozhodovaním, učením či reguláciou emócií. Keď je systém dlhodobo preťažený, môže byť ťažšie sústrediť sa, flexibilne myslieť alebo „vypnúť“ mentálne prežívanie problémov. Vedci skúmajú aj zmeny v oblastiach mozgu spojených s pamäťou a emóciami. To môže vysvetľovať, prečo sa ľudia pod dlhodobým tlakom často necítia len vyčerpaní, ale aj mentálne zahltení.

Pár slov na záver…

Záverom azda len toľko, že by sme pri posudzovaní vplyvu stresu na naše životy mali zostať rozumní a triezvi. Áno, je to významný faktor schopný zosilniť naše predispozície voči určitým chorobám, ale sú aj iné, ktoré sú v tomto smere horšie, ale o ktorých sa až tak veľa nehovorí – napríklad strava, pohyb či manažment spánku. Napriek tomu, že je tu stres stále s nami a že sa naň vytrvalo sťažujeme, dĺžka a kvalita života vo vyspelých krajinách nepretržite rastú, dokonca aj v krajinách známych svojim hektickým pracovným tempom ako Japonsko alebo Južná Kórea.  Úlohou vedcov je preto hľadať presné mechanizmy jeho pôsobenia a ich zdravotné dôsledky, aby sme naň nehádzali aj to, za čo nemôže (ako tie žalúdočné vredy v minulosti). Od toho, aby sme vedeli jednoznačne konštatovať, že stres spôsobuje ktorúkoľvek chorobu, sme ale ešte dosť ďaleko. Úlohou nás ostatných je starať sa o svoju mentálnu hygienu a podporu odolnosti, aby sme ho zvládali lepšie a najmä s minimom dôsledkov pre zdravie, život bez neho je totiž ťažko predstaviteľný. Premostením na výber zamestnancov potom je požiadavka, aby sme sa snažili poznať úroveň odolnosti kandidátov a o ich prijatí či neprijatí či špecifickom umiestnení sa rozhodovali aj na základe poznania nárokov na zvládanie stresu na každej pozícii. Niekto môže pracovať v skleníku, niekto na mínovom poli.V rámci výberu svoju úlohu splníme, ak ich nezameníme.

Zdroje:

Cohen, S., Murphy, M. L. M., & Prather, A.A. (2019). Ten surprising facts about stressful life events and disease risk. Annual Review of Psychology, 70, 577–597.

O’Connor, D. B., Thayer, J. F., & Vedhara, K. (2021). Stress and Health: A Review of Psychobiological Processes. Annual Review of Psychology.

Chan, K. L. et al. (2023). Central regulation of stress-evoked peripheral immune responses. Nature Reviews Neuroscience.

Kim, E. J., & Kim, J. J. (2023). Neurocognitive effects of stress: a metaparadigm perspective. Molecular Psychiatry.

• 

V minulosti sme sa vrámci Dobrého výberu venovali už mnohým osobnostným charakteristikám. Viac krát sme pozornosť zamerali aj na tzv. toxické črty, a to ako súhrnne, tak aj individuálne.

Napriek tomu však existuje jedna, ktorej sa budeme venovať prvý krát. Jej charakter je pritom veľmi záhadný; súvisí totiž s charakteristikami, ktoré sú väčšinou vnímané ako pozitívne:smelosť, imunita voči stresu či schopnosť mať sociálny vplyv. Jej existencia bola odvodená z úvah, že hrdinovia a psychopati majú niečo spoločné. Zoznámte sa s tzv. neohrozenou dominanciou (fearless dominance).

Ako jej zosobnený príklad je často uvádzaný prvý človek na Mesiaci, Neil Armstrong, najmä vďaka jeho ukážkovému chladnokrvnému zvládnutiu pristávacieho manévra lunárneho modulu, ktoré musel absolovať s palivom stačiacim už len na zopár sekúnd.  Nejde ani zďaleka o jediný príklad situácie, pri ktorej demonštroval svoju odvahu, odolnosť či reálne vodcovské schopnosti. Popri tom, až na stiahnutie sa do súkromia a samoty, introvertné vyhýbanie sa verejnému vystupovaniu, rozvod s prvou manželkou po 38 ročnom manželstve či zľahčovanie akéhokoľvek svojho hrdinstva aj v kruhu najbližších ľudí, nie sú z jeho života známe žiadne významnejšie excesy, ktoré obvykle nachádzame v životoch osobností s toxickými črtami.

Tradične sa má za to, že odvaha súvisí s celkovo menej zastúpeným emocionálnym založením človeka a že ruka v ruke s ňou ide obvykle aj necitlivosť, či menej ohľaduplnosti voči iným. Armstronga všetci popisujú ako vecného, fakticky založeného technika, ktorý síce asi nebol prototypom empatického človeka, ale ktorý ani nebol voči iným krutý a bezohľadný.

Iným zaujímavým prípadom, ktorý popisuje Scott Lilienfeld, „hlavný“  autor píšuci o neohrozenej dominancii, je Charles „Chuck“ Yeager, legendárny americký pilot stíhačiek, vojnový hrdina, ktorý v prezlečení unikol po zostrelení nad nepriateľským územím nacistom, dvakrát sa mu podarilo zostreliť po štyri nepriateľské lietadlá za jeden deň, atď. Po skončení vojny sa zaoberal testovaním lietadiel a prekonávaním rýchlostných rekordov a stal sa prvým pilotom, ktorý prekonal rýchlosť zvuku. Niečo také si vyžaduje veľmi dobre namiešaný koktail odvahy, frajeriny a chladnokrvnosti… Okrem tohto hrdinského rozmeru, bol však Yeager aj človek spôsobujúci dosť výrazné problémy. Dva dni pred svojim rekordným letom sa opil v bare, spadol z koňa na ktorom sa snažil dopraviť domov a zlámal si rebrá. Túto informáciu zatajil pred nadriadenými a následne svoj let absolvoval v mučivých bolestiach, obmedzujúcich jeho schopnosť ovládať lietadlo. Inokedy počas regaty neohlásene podletel most a vyviedol dostatok podobných kúskov, založených na ochote skúsiť čokoľvek a porušení všetkých pravidiel v predpisoch jednotlivo alebo naraz, ako na to spomínal jeden z jeho nadriadených.

Odvaha a nutkavé vyhľadávanie vzrušenia sa s psychopatiou vyskytujú spoločne dosť často na to, aby malo význam uvažovať o ich vzájomnom prepojení. Otvorené sú stále všetky možnosti, môže to byť neoddeliteľná súčasť slabšej emocionálnej výbavy, súvisiaca črta z toxického okruhu, ale aj samostatná, vonkoncom netoxická črta. Na neurofyziologickej úrovni sa dá u takýchto ľudí pozorovať slabšia reakcia na strach vyvolávajúce podnety a celkovo menej intenzívne fungujúce obranné systémy v mozgu aj na periférii.

V každom prípade ale ide o zaujímavú vlastnosť, ktorú ak by sme dokázali samostatne zmerať, bolo by možné lepšie vyberať hasičov, vojakov, policajtov, záchranárov a iné veľa odvahy vyžadujúce profesie. Najmä ak by sa nám od nej podarilo oddeliť zlomyseľnosť, krutosť a manipulatívne tendencie voči iným ľuďom.

Posledné výskumy naznačujú, že podobne ako v iných prípadoch, aj tu veľa záleží na kontexte, najmä na tom, ako sa ľuďom vyznačujúcim sa neohrozenou dominanciou podarí socializovať. A pomerne prekvapujúco aj na rozume, vzdelaní a úspechu v povolaní. Uvažuje sa o tom, že viac rozumu znamená väčšiu šancu pochopiť a naučiť sa písané aj nepísané spoločenské pravidlá a potom viesť akceptovateľný život. Naopak, menej rozumu znamená menej predpokladov pre úspech pri vzdelávaní, v práci aj v celkovo prispôsobení sa spoločnosti. Toto môže na individuálnej úrovni samozrejme dopadnúť úplne proti očakávaniam, ale na veľkých číslach sú podobné zistenia štatisticky opodstatnené.  Čiže aj u neohrozenej dominancie veľmi záleží na tom, ako to jej nositeľovi páli a ako sa mu darí vo vzdelávaní sa. V tomto smere výsledky výskumu, ktorý realizoval Gerhard Bickle na Univerzite v Bonne v Nemecku potvrdili, že u bystrejších a vzdelanejších jedincov táto črta kariérový rozvoj podporuje, naopak u tých menej bystrých a vzdelaných mu prekáža a typicky vedie skôr k problémom. Za štyri roky, počas ktorých boli mladí ľudia so zmeranou úrovňou neohrozenej dominancie sledovaní sa vcelku zreteľne potvrdilo, že jej vyššie úrovne môžu viesť k úplne protichodným životným dôsledkom. U vzdelanejších k vyššiemu nárastu príjmov a väčšej spokojnosti so zamestnaním, u menej vzdelaných skôr k nespokojnosti a pomalšiemu napredovaniu príjmov, presne tak, ako to už v 90-tych rokoch predpovedala teória behaviorálneho genetika Davida Lykkena.

Čo sa týka toho, ku ktorým osobnostným črtám systému Big Five má neohrozená dominancia blízko, ukázalo sa, že ide najmä o súvis s extroverziou (dominancia je ukrytá v asertivite) a s emocionálnou stabilitou (podstatou neohrozenosti je menšie až žiadne prežívanie úzkosti). Z hľadiska záujmu o typy práce predpokladaného u týchto ľudí však záchranári či armáda zrejme príliš nadšení nebudú, predpokladá sa u nich najmä Hollandov „E“ teda podnikavý typ, dosahujúci svoje ciele prostredníctvom iných alebo spoločne s nimi, rozhodne ich však ovplyvňujúc. Manažment a politika priťahujú ľudí s neohrozenou dominanciou podobne ako ich toxickejšie proťajšky. Scott Lillienfeld so spolupracovníkmi zostavil na základe historických údajov aj rebríček všetkých amerických prezidentov po rok 2012, podľa toho, koľko tejto vlastnosti prejavili. Taktiež aj popísal jej pozitívny vzťah k tomu, nakoľko boli hodnotení ako úspešní v mnohých jednotlivých ohľadoch ako vodcovské schopnosti, presvedčivosť, komunikačné schopnosti – ale aj s tým, koľko pokusov o atentáty na nich bolo. Nuž nečudo, okrem toho, že to asi boli múdri ľudia, odvaha môže aj vytvárať nepriateľov.

Prvá päťka:

Theodore Roosevelt, John F. Kennedy, Franklin D. Roosevelt, Ronald Reagan, Rutherford B. Hayes

Posledná päťka:

James Buchanan, William McKinley, Calvin Coolidge, John Q. Adams, William H. Taft

• 

Ako poslednému spomedzi „božských“ temperamentov sa budeme venovať dionýzovskému temperamentu.  Ide o najčastejšie zastúpený temperament, odhady hovoria o jeho 30 až 40% zastúpení v populácii.

Podľa online slovníka Americkej psychologickej asociácie toto grécke meno popisuje stav mysle, ktorý je iracionálny, zmyselný, neusporiadaný a dokonca intoxikovaný alebo bláznivý (na počesť Dionýza, gréckeho boha vína, opojenia a rituálneho šialenstva alebo extázy).

Tento antický boh bol však známy aj pod inými menami. Kým v starom Grécku mal okrem vína na starosti aj ovocné sady, plodnosť či vegetáciu, v Ríme mu hovorili Bakchus a oslavovali ho divokými slávnosťami, na ktorých neplatili žiadne obmedzenia. Menej známe je, že bol stotožňovaný aj s rímskym bohom slobody Liberom, hoci nie všetci to prijali.

Bez ohľadu na to, či išlo o jednu božskú bytosť, alebo viacero rôznych (ako na tom trval napríklad Cicero), vyššie uvedené vlastnosti a správanie asi sotva patria na trhu práce medzi najžiadanejšie, môžu mať však aj svoje výhody.

Ako sa na ne pozerajú moderné teórie osobnosti?

Jungovská typológia a MBTI ich označujú dvojicou písmen SP (Sensing & Perception), v typológiách podľa systému Big Five sú to ľudia zatvorení voči novej skúsenosti a súčasne nízko svedomití. Ich správanie je teda vo veľkej miere riadené prízemnejšími a bezprostrednými potrebami, ktoré si napĺňajú okamžitým a neorganizovaným reagovaním. Vyznačujú sa:

1. Preferenciou prítomnosti pred budúcnosťou alebo činnosti pred myslením, tvorivosťou a inovatívnosťou. Ich cieľom je žiť „tu a teraz“, odkladanie odmien do budúcnosti, príprava a plánovanie im príliš nehovoria, rovnako majú aj slabší zmysel pre vyššie veci (či už je to osobný rozvoj a napredovanie, čokoľvek abstraktnejšie ako teórie, fantázia, skúmanie vlastných pocitov alebo nadchnutie sa niečím vznešeným).  Ich zmysel pre prax ich však často privedie k tomu, že sa opakovanými činnosťami naučia dobre a flexibilne reagovať
   na jej nároky , v mnohých prípadoch získajú vysokú manuálnu alebo operatívnu zručnosť.
2. Nízkym zmyslom pre štruktúru, systém a metodický prístup, menšou preferenciou poriadku, plánovania a strategického uvažovania, sebadisciplínou, ambíciami, atď. Výsledkom je spôsob existencie založený v mnohom na improvizácii, rýchlom prenášaní pozornosti a momentálnom reagovaní , kde sa typicky často hľadajú čo najefektívnejšie spôsoby, ako si poradiť s problémami s čo najmenšou vynaloženou námahou. Toto je známe ako „cesta najmenšieho odporu“, ktorej výhodou je spontánna a flexibilná pohotovosť, nevýhodou však niekedy až katastroficky slabý zmysel pre jednotlivosti a detaily či spôsobovanie chaosu opomínaním niečoho dôležitého či nezodpovednosť.

Ak sa tieto dve tendencie spoja, obvyklým výsledkom je:

• Voľnosť + neviazanosť, takýto človek nemá rád záväzky, kalkulácie, vyčkávanie, šetrenie a prípravu. Žije daným momentom, ideálne je pre neho robiť si čo chce a najmä kedy chce. Je kolektívne založený,dokáže vyjednávať o čomkoľvek, ak má aspoň minimálnu šancu, že niečo dosiahne. Dobre čelí krízovým situáciám.
• Akékoľvek pravidlá sú vnímané ako niečo nadbytočné, nositeľ tohto temperamentu sa dlho dokáže podrobovať predpisom či obyčajom, v krízových situáciách však koná impulzívne a môže sa prejavovať úplne inak, než bolo obvyklé.
• Hravosť a impulzívna aktivita vedená spontánnymi potrebami, má silný sklon vychutnávať bezprostredné zmyslové pôžitky, pravdepodobne je vďaka tomu už od detstva zvyknutý na výčitky či pokarhania.
• Nižšia sofistikovanosť a neobľúbenosť formalizovaného vzdelávania. Nositeľ tohto temperamentu nemá vzťah k teórii,pri vzdelávaní potrebuje prístup „škola hrou“, má rád súťaže a preteky, môže byť veľmi ambiciózny. Svoju snahu niečo dosiahnuť kombinuje s lojalitou voči tímu (ak je to tím jemu rovných ľudí, kde má prehľad o tom čo a prečo sa deje a je presvedčený, že na to má vplyv).
• Impulzívnosť a celkovo vyššia miera aktivity, nielen vďaka nedostatku sebakontroly, ale aj vďaka tomu, že taký chce byť a že mu robí dobre byť impulzívnym. Rád skúša veci okamžite na ostro a poúča sa z vlastných chýb. Vyhovujú mu povolania spočívajúce v rýchlom rozhodovaní založenom na praktickej skúsenosti, alebo bohaté na akciu. Najlepšie sa mu darí pod tlakom, v nebezpečenstve a riziku.
• Vysoký pragmatizmus aj vo vzťahoch. Najľahšie zo všetkých temperamentov prerušuje svoje zväzky s inými ľuďmi, napriek tomu, že vie, čo im tým spôsobuje.

A čo na to „Veľká Päťka“?

Koncepcia Big Five si v kontexte tohto osobnostného typu špecificky všíma štýl ich učenia sa. Upozorňuje aj na to, že medzi nimi môže vynútene skončiť aj skupina ľudí s deficitmi pozornosti. Odhliadnuc od toho, akademické alebo intelektuálne činnosti rozhodne nepatria medzi silné stránky týchto ľudí, spravidla potrebujú vysoko konkrétnu motiváciu aby sa do štúdia či učenia vôbec pustili a vytrvali pri ňom. Najlepší spôsob ako sa niečo naučia je procedurálne učenie, založené na vlastnej skúsenosti s praktickými činnosťami. Škola hrou, alebo koncept gamifikácie vzdelávania ako keby boli vymyslené práve pre nich.

V práci môžu byť schopní u svojich nadriadených vyvolávať kontrolu a mikromanažment, dôvodom je slabší zmysel pre organizáciu svojich činností a najmä problémy so stíhaním termínov. Keďže menej vnímajú hrozby alebo dôsledky svojich opomenutí, provokujú svoje okolie aby ich priebežne monitorovalo. Nejde pritom o deficit schopností, skôr o záležitosť ležérnejšieho a menej dôsledného štýlu.

Horší zmysel pre štruktúru dokážu často kompenzovať výbornými predpokladmi pre zvládanie kríz alebo nečakaných situácií. To, čo ostatných mätie ak prestanú platiť pravidlá, je pre nich normálnou záležitosťou, neistota a neusporiadanosť ako keby podnecovali ich schopnosť si nejako poradiť. Z tohto dôvodu sa obvykle hodia do dynamických situácií, kde je predpoklad častejšej potreby zvládania neštandardných reakcií. V tom sa im veľmi hodí ich konkrétnosť a dôraz na praktickú využiteľnosť a prínos toho čo urobia.

Ich živelná aktivita, hravosť a optimistická povaha sú častokrát dobre prijímané okolím, najmä v kombinácii s extroverziou sa môžu stať populárni. A to nie len celkovou zábavnosťou, ale aj ohýbaním pravidiel či rebelovaním voči nim. Odolnosťou voči pokarhaniam a trestom si najmä v byrokraticky vyznievajúcich prostrediach náchádzajú sympatizantov. Často sú tiež schopní impulzívne nezištného konania, podobne ako Elvis Presley ktorý kúpil len tak z rozmaru obdivovateľke rovnaké auto, ako mal on sám.

V práci ide obvykle o dobrých tímových hráčov, často však prispievajúcich viac k atmosfére v skupine, než k jej výkonu. Je pre nich bytostne dôležité, aby ich pracovné činnosti bavili; o pohodu a zábavu sa usilujú aj pri plnení úloh.

Keirsey vo svojej typológii (Keirsey Temperament Sorter) nazýva tento temperament Artisan, okrem iného aj pre ich motorickú zručnosť. Ľudia disponujúci Dionýzovským temperamentom sú najviac doma v skutočnom svete pevných predmetov, ktoré je možné vyrobiť a manipulovať s nimi a skutočných udalostí, ktoré je možné zažiť. Majú výnimočne bystré zmysly a radi pracujú rukami. Dokážu šikovne zaobchádzať s nástrojmi, či už ide o skalpel, dláto ale aj komplexnejšie zariadenia.

Ak sa dostanú do manažérskej pozície, typicky sa venujú skôr operatívnym činnostiam než vizionárstvu, aktivite skôr než analýze. Príkazov ako takých veľa nevydávajú, ale ak sa tým už obťažujú, očakávajú ich rýchle splnenie.  Radi všetko ukazujú rukolapne,ochotne akceptujú riziko. Môžu uprednostňovať prínos alebo úžitkovú hodnotu pred tým, že sa hrá presne podľa pravidiel. Najviac ich však môžeme vidieť vo výrobe, stavebníctve či remeselných zamestnaniach.

Známe reálne alebo fiktívne osobnosti,  priraďované rôznymi autormi k tomuto temperamentu:

• 

• 

Už vyše pol roka ovplyvňuje naše životy kríza spôsobená šírením koronavírusu. Každodenné informácie o jej stave a celospoločenských či ekonomických dopadoch na nás číhajú z každej strany. O čom sa však až tak veľmi neinformuje je fakt, že na ňu a jej dôsledky reagujeme každý individuálne. Je to naša osobnosť, ktorá v mnohých prípadoch stojí za zmieňovaným individuálnym reagovaním, popri nej ale aj naše postoje, rozumové schopnosti či hodnoty.

Pred tým, ako sa pozrieme bližšie na vzťah osobnosti a reagovania na COVID-19, je potrebné ozrejmiť si niekoľko faktov. Každú osobnosť tvorí súbor unikátne namixovaných čŕt v rôznom pomere. To, že sa človek vyznačuje nejakou črtou neznamená, že sa bude podľa nej správať vždy a všade. Jednak sa extrémy vyskytujú výnimočne, a jednak aj na extroverta môžu prísť introvertnejšie momenty,ak je však naozaj extrovertom, mali by v jeho správaní byť hustejšie zastúpené tie extrovertné. 

Späť však k samotnému účelu tohto článku. Aby sme Vám mohli sprostredkovať niečo z pohľadu psychologickej vedy na koronakrízu,  rozhodli sme sa preskúmať výskumnú psychologickú literatúru publikovanú v tomto roku. Výskumné údaje boli získavané väčšinou v období „prvej vlny“. Väčšina tu spomínaných článkov však zatiaľ neprešla recenzným konaním, ich závery a zistenia teda treba brať opatrne. Napriek tomu sa pokúsime oboznámiť vás  formou otázok a odpovedí s tými z nich, ktoré nám dávajú zmysel.

Mení koronakríza osobnosť?

Odpoveďou je viac menej jednoznačné nie, aspoň nie tá doterajšia. Viacerí autori šikovne využili svoje výskumné projekty zahájené ešte pred vypuknutím krízy a požiadali svojich respondentov o vyplnenie identických metód aj vtedy, keď už bola na danom území viditeľne prítomná.

Zistené rozdiely boli minimálne. Toto sa potvrdilo kolegom na Floride, ktorí dokonca konštatovali mierny pokles neurotizmu zodpovedného za citovú labilitu u osôb, ktoré mali skúsenosť s pobytom v karanténe. Ich úzkostlivosť a depresívne myslenie sa mierne zlepšili, čo je prekvapujúci výsledok v opačnom smere, než by sme očakávali.

Na podobné, potenciálne problematické vlastnosti a stavy zameral svoju pozornosť aj tím slovenských psychiatrov a psychológov okolo Michala Hajdúka a Antona Heretika. Rovnako ako vyššie spomenutí výskumníci zistili, že stres spôsobený krízou u ich pokusných osôb nič podstatné nezmenil. Na to, kto aké skóre dosiahol v úzkostných, depresívnych alebo psychotických symptómoch, mali podstatne väčší vplyv než stres z koronakrízy ich osobnostné črty, merané približne dva roky predtým. Tí, u ktorých sa vyskytli vtedy, mali väčšiu šancu na to, že sa u nich vyskytnú aj počas vrcholiacej prvej vlny.

Podobných zistení sa nakopilo viac, z rôznych krajín, vrátane najväčšej štúdie z Floridy. Tým samozrejme nie je vylúčené, že ak by mala kríza trvať dlhšie, nejaké zmeny sa dostaviť môžu, jej doterajší charakter však na ich navodenie nemal vplyv.  Ľudská osobnosť sa tak ukazuje ako pozoruhodne odolná aj voči katastrofickým udalostiam.

Samostatnou otázkou je, či a ako sa mení osobnosť tých,ktorí na COVID19 reálne ochorejú. Spomedzi nich je popisovaná podskupina ľudí,ktorí  sa s chorobou vyrovnávajú dlho,rádovo niekoľko mesiacov. Udávajú dlhodobo pretrvávajúce, nepríjemné a frustrujúce symptómy ako únava, ospanlivosť,  bolesti kĺbov, hlavy a hrudníka či „krátky dych“, a to dokonca aj mesiace po negatívnom výsledku testu znamenajúcom oficiálne vyzdravenie.

Pochopiteľne, nejde o náhle objavenie sa hypochondrie, ale o dlhodobé vyrovnávanie sa organizmu a najmä jeho imunitného systému s prekonaným ochorením.  Diagnóza tak môže mať vplyv aj na psychiku a psychosomatické javy spojené so zdravotným stavom. S trochou zjednodušenia možno napísať, že až po zvládnutí týchto symptómov sa človeku vráti do formy aj z hľadiska jeho „pôvodnej osobnosti“. 

Vplýva osobnosť na to, či a nakoľko človek rešpektuje odporúčania, ktoré na spomalenie šírenia formulujú štáty a ich orgány verejného zdravotníctva?

V tomto pravdepodobne existuje rozdiel medzi demokratickými a totalitnými štátmi. Tam, kde má človek viac možností na vyjadrenie svojej slobodnej vôle a súčasne neexistuje hrozba odstrašujúcich represálií za neposlušnosť, sa osobnostné vlastnosti majú väčšiu šancu prejaviť aj v ochote dodržiavať opatrenia. Naopak, poslušnosť vynucovaná autoritatívnejšími režimami osobnostné rozdiely stiera. Rovnaký alebo podobný efekt má aj dobrovoľne dodržiavaná disciplína, typická pre ázijské krajiny ako je Taiwan či Južná Kórea.

Rebelovanie, poslušnosť, dodržiavanie pravidiel, družné kontaktovanie iných, strach… to všetko sú prvky vstupujúce v súčasnej situácii do hry. Každá z nich má  nejaký vzťah k veľkej päťke osobnostných vlastností.

Brazílski psychológovia Carvalho, Pianowski a Gonçalves zistili, že sú to najmä extroverti, ktorým robí problém dodržiavanie sociálnej vzdialenosti a vlastne ju ani nepovažujú za potrebnú. Naopak, vyššie hodnoty svedomitosti sa spájajú s vnímaním umývania rúk aj dodržiavania minimálne 2m odstupu ako dôležitého nástroja pre zvládnutie súčasnej situácie. Iný brazílsky psychológ Fabiano Koich Miquel zasa na vzorke vyše 1.500 ľudí v rozpätí 18 až 73 rokov preukázal, že nižšia miera súhlasu s opatreniami na prevenciu šírenia koronavírusu súvisí najmä s nízkou empatiou, krutosťou, nepriateľskosťou, bezcitnosťou, pripravenosťou klamať a podvádzať, ale aj pripravenosťou podstupovať riziká.

Poľskí, dánski a americkí autori dospeli v menších štúdiách k podobným zisteniam. K problematickým črtám ešte pridali narcistické tendencie a nazvali ich súhrnne antisociálnymi, toxickými alebo priamo psychopatickými. Ich nositelia sú odvážnejší, ochotnejší riskovať, ale aj bezohľadnejší. Nesúhlas s opatreniami síce nemusí znamenať ich automatické porušovanie, no aj tak existuje veľká pravdepodobnosť, že práve toxické vlastnosti osobnosti významne prispievajú k šíreniu pandémie.

Naopak, brzdiacim činiteľom sú obsedantné a kompulzívne tendencie. Každý, kto niekedy videl seriál Monk, si určite dokáže predstaviť prečo :). 

Ak súvisí osobnosť s tým, ako človek pandémiu mentálne zvláda, boli by užitočné aj odporúčania šité na mieru rôznym typom osobnosti?

Áno, presne tak. Rozdielnosť našich osobností vedie aj k tomu, že máme k dispozícii rôzne stratégie zvládania a je len málo odporúčaní, ktoré by boli univerzálne platné a vhodne využiteľné pre všetkých. Práve tento fakt využili nemeckí psychológovia Moritz Michels, Andreas Glöckner a Daniel Giersch z univerzít vo Wuppertale a Kolíne, ktorí na webovú stránku umiestnili jednoduchý dotazník, merajúci päť hlavných osobnostných čŕt (extroverzia, svedomitosť, prívetivosť, otvorenosť voči skúsenosti a neuroticizmus) . Na jeho základe potom každému, kto ho vyplnil, poskytli adresné odporúčania o tom, na čo sa má pri zvládaní krízy sústrediť. Tieto boli založené na vedeckých poznatkoch o jednotlivých osobnostných črtách a ich prejavoch počas pandémií alebo podobných podmienok. Každý respondent dostal päť odporúčaní, pre každý hlavný osobnostný faktor jedno. Stránku za cca 6 týždňov navštívilo necelých 200 tisíc záujemcov a tonajmä z nemecky hovoriacich krajín.

Originálny test sa nám už nájsť nepodarilo, našli sme však jeden založený na podobnom princípe. Je dostupný vo viacerých svetových jazykoch. 
Vyskúšajte, za kvalitu odporúčaní však 100% neručíme 🙂 

Test: How does your personality cope with Corona?

 Čo s výsledkom? Zmeniť svoju osobnosť je mimoriadne ťažké,  minimálne je však dobré byť si vedomý signálov, ktoré vám vaša osobnosť v tejto situácii vysiela. S tým súvisí aj vedomie, s čím môžete rátať a následná snaha narábať s tým či využiť to čo najlepšie vo svoj prospech.

Tému sme určite nevyčerpali a kým sa COVID19 nevráti odkiaľ prišiel, budeme sa jej ešte z prínosného hľadiska venovať.

• 

Ďalší temperament, ktorému sa budeme venovať v našom miniseriáli, je apolónsky temperament.

Jeho starogrécka predloha, boh Apolón bol synom samotného Dia a dvojčaťom známej bohyne lovu Artemis. V rámci svojich božských povinností toho mal na starosti naozaj veľa: je uznávaný ako boh lukostreľby, hudby a tanca, pravdy a proroctiev, chorôb a uzdravovania, Slnka a svetla, poézie i ďalších oblastí. Bol patrónom delfskej veštiarne a vlastne aj božstvom, ktoré stálo v pozadí tam vyslovovaných proroctiev. Jeho božskou úlohou bolo poskytovať či umožňovať pomoc, ale najmä odvracať zlo. Ako svojho patróna ho uznávajú najmä tí, ktorí sa vrhajú do neznáma, teda námorníci, cudzinci či všetky druhy utečencov. K jeho povinnostiam patrila ochrana úrody a stád pred predátormi a chorobami, ale aj podpora zakladania nových miest a inšpirácia pri spisovaní ich ústav. Bol považovaný za darcu zákonov, tie hlavné z nich sa prispôsobovali jeho proroctvám.

Ako spoznáme jeho novodobých nasledovníkov?

Jungovská typológia  a MBTI ich označujú dvojicou stredných písmen NF, (iNtuition & Feeling), v typológiách podľa systému Big Five sú to ľudia vysoko otvorení voči novej skúsenosti, ako aj so silným subjektívnym cítením, hodnotiaci prijaté informácie viac na základe vlastných pocitov než na základe objektívnych faktov. Je pre nich teda dôležitejšie, či sa im niečo páči alebo nepáči, než či to je pravda alebo nie, vlastné chápanie toho, čo je dobré či zlé u nich víťazí nad chladnou logikou.

Ich dvojica výrazných vlastností je reprezentovaná:

1.     Vysokou otvorenosťou voči skúsenosti, vyhľadávaním aj vytváraním nového, nadhľadom, prehľadom, orientáciou na budúcnosť, túžbou vytvárať, meniť, zlepšovať, byť kreatívny a originálny. Toto majú spoločné s minule popisovaným Prométeovským typom. Ich tvorivosť a inovatívnosť je však osobnejšia, často znamená aj intenzívne preskúmavanie vlastných pocitov a tušení, prípadne nekonečné sebadefinovanie a hľadanie svojho vlastného ja v procese neustálej zmeny a sebaobjavovania.

2.       Vysokou prívetivosťou, vyplývajúcou z toho, že pocitové založenie ich privádza ku vcíteniu sa do kože iných ľudí, stotožňovaniu sa s ich problémami, ohľaduplnosti, podpore ostatných, celkovému altruistickému založeniu. Často bývajú pripravení komunikovať priamo a otvorene, majú veľa dôvery v iných a dokážu im to dať najavo. Systém Big Five popisuje túto črtu ako Prívetivosť a jej nositeľov ako úprimných a priamočiarych idealistov, hľadajúcich v ostatných to dobré, pripravených odpustiť a zabudnúť, či vyhnúť sa konfliktu.

Ak sa tieto dve tendencie spoja, je výsledkom, že:

• Cieľom ich nositeľov je mať cieľ, zmyslom života sa stáva mať zmysel života. Toto sa pre nich stáva vzdialeným a nedosiahnuteľným horizontom, ku ktorému síce vytrvalo smerujú, ale ktorý len výnimočne dosiahnu. Ak by aj niekedy na chvíľu mali pocit, že toto je ono a takto to má byť, zvyčajne trvá len krátko, kým im začne byť ľúto za ďalším hľadaním a objavovaním. Okolo svojich cieľov typicky obchádzajú a len zdráhavo sa im približujú, pretože ich dosiahnutím by ich vlastne zrušili.
• Podobne ako Apolón sú vnímaní ako zvláštni a výnimoční. Od útleho detstva majú dar reči a osobné kúzlo, ktorým si dokážu podmaniť a pripútať k sebe iných ľudí. Dokážu sa hlboko identifikovať s inými ľuďmi, vrátane literárnych alebo filmových postáv. Sú náchylní vášnivo obdivovať či milovať, súčasne však aj odmietať a nenávidieť. Ľudia tohto typu majú často veľmi dobrý talent pre jazyky.
•  Typický je silný vzťah k daným i prijatým sľubom, ich prípadné nedodržanie berú veľmi osobne. Sú dobrí spoločníci a diskutéri, potrebujú voľné a demokratické prostredie, v ktorom by sa nejako mohla prejaviť ich jedinečnosť. Neradi splývajú s ostatnými, stále sa pokúšajú prezentovať ako jedinečné bytosti. Veľmi im záleží na tom, ako si okolie vyloží ich činy. Najväčším trestom pre nich je nezáujem, potrebujú byť vzatí na vedomie, obdivovaní a oceňovaní. Majú sklon dramatizovať aj bežné životné udalosti.
•  Sú veľmi citliví a vnímaví aj voči najjemnejším odtieňom v slovnej i neverbálnej komunikácii, sú schopní zachytiť aj veľmi jemné zmeny v atmosfére. Nevyliečiteľní romantici, plní ideálov a ochoty poskytnúť lásku a porozumenie. Do nových vzťahov investujú veľa času a emocionálnej energie, nie vždy však dokážu správne odhadnúť ľudí – najmä ich horšie stránky, a častejšie než iné typy kvôli tmu zažívajú sklamania. Ak je niekto pripravený trpieť či zomrieť pre lásku, sú to práve ľudia tohto temperamentu.
• Pracovne sa najlepšie uplatňujú v umení, žurnalistike, politike, ale aj ako tréneri a pedagógovia, psychiatri, poradcovia rôzneho druhu, či predsedovia charitatívnych organizácií.
• Majú sklon vidieť v ľuďoch najmä ich lepšie stránky, odhaľovať a aktivizovať pozitívny potenciál, radi pracujú so slovami a myšlienkami, obchod a podnikanie ich príliš nebavia. V záujmoch sú prelietaví, majú tendenciu si naberať viac, než dokážu zvládnuť. Usilujú sa o prežitie vecí, ktoré budú mať nejaký zmysel. Ich potreby sa nesústreďujú na princípy, ale na ľudí, ich život sa neopiera o akciu, ale o interakciu, o súhru s ľuďmi – snaží sa radiť, povzbudzovať, facilitovať, viesť i ochraňovať – seba i druhých.

Ako apolónsky temperament spoznať v praxi?

Koncepcia Big Five si špecificky všíma štýl ich postojov, ktorý označuje za progresívny a popisuje ako premyslený prístup najmä ku sociálnym problémom založený na ochote vyskúšať ich nové riešenia.  Zakladá sa na altruizme, dôvere v ľudské dobro a presvedčení, že takmer všetko sa dá zmeniť výchovou, vzdelávaním, inováciami a spoluprácou. Zrejme práve títo ľudia bývajú v kontexte slovenskej politickej debaty označovaní za slniečkarov (čomu by sa Apolón určite potešil ?).

Je pre nich bytostne dôležité, aby im to, čomu sa venujú, dávalo nejaký zmysel. Rola, alebo aktivita, ktorej by toto chýbalo, je pre nich zbytočná a frustrujúca. Naopak, do činností, ktoré k ich ideálom smerujú, sú schopní dať všetku svoju energiu a často kvôli nim podstúpiť aj mimoriadne nepríjemné veci. Idealistov (tak ich niektorí autori nazývajú) nájdeme napr. medzi zapálenými vyučujúcimi detí zo znevýhodneného prostredia, hlásateľmi rôznych náboženských vier, ale aj medzi ekológmi brániacimi všetkými možnými spôsobmi ohrozené veľryby. Ich záujmy sa však môžu meniť v čase.

Sú nadšení, manažérski „srdciari“ stotožnení s tým, čo robia, schopní nadchnúť a ovplyvniť ostatných už len tým, že prídu a rozpestrú svoje fluidum. Toto, spoločne s preferenciou spolupráce a schopnosťou byť v nej naozaj dobrý nielen v zmysle podpory činností, ale aj v zmysle podpory skupinovej atmosféry je potenciálne najvýznamnejšou pracovnou kvalitou týchto ľudí.

Svoj cit pre ľudí, schopnosť vnímať jemné odtiene toho, ako sa okolo nich iní cítia, však dokážu dobre uplatniť v rôznych činnostiach. Dokážu sa zhostiť úlohy bútľavej vŕby, ale aj mentorovať, v jednom aj druhom prípade sa budú zameriavať na perspektívy budúcnosti. Sú schopní diplomaticky obhajovať potreby a práva iných, ale aj sprostredkovať dohody typu win-win, nakoľko ich vždy značne zaujíma, čo kto presne potrebuje a so svojim darom reči to z ľudí okolo seba obvykle často aj dokážu vydolovať. Veľmi často ich nájdeme pri činnostiach súvisiacich s výchovou, vzdelávaním, rozvíjaním talentu, koučovaním…

Vo vzťahoch (vrátane pracovných) sa usilujú byť osobní a veľmi jedineční. Ich viac či menej skrytou potrebou je byť vnímaný(-á) ako výnimočný a neopakovateľný človek, výrazne ovplyvňujúci všetko, ale hlavne iných ľudí okolo seba. Ich slabšou stránkou je, že ak si to niekto všimne a začne im v tomto smere pochlebovať, môžu byť manipulovateľní práve cez posilňovanie pocitu vlastnej výnimočnosti.

Zle znášajú kritiku, byrokraciu, formalizované a neosobné procedúry, stereotyp, prízemnú bezcieľnosť a vlastne čokoľvek, čo nezohľadňuje ich individualitu.

Tento typ temperamentu je zo všetkých najmenej častý.  Manažérsky má svojim založením veľmi blízko k tzv. transformačnému riadeniu, založenému na snahe inšpirovať svojich podriadených k tomu, aby pre dobro vznešených cieľov alebo organizácie prekonali svoje vlastné záujmy.  Snažia sa byť vzorom, podriadených podnecovať tým, že im ukážu zaujímavé ciele, ktoré im budú pomáhať dosahovať, podporujú samostatné myslenie, spochybňujú zažité dogmy (niekedy vrátane vlastných názorov!), pristupujú k nim individuálne a stíhajú venovať špeciálnu pozornosť každému z nich. To všetko podporujú svojou výrečnosťou a citom pre odhad sociálnych situácií.  Takto dokážu častokrát navodiť reálnu zmenu, rozčeriť stojaté vody, vytiahnuť firmu z červených čísel, zmobilizovať zdanlivo beznádejných žiakov…

Ich slabinou je, že všetko má svoju kapacitu. Ich štýl je mimoriadne náročný a ľahko môže prísť k tomu, že časom ho kvôli obmedzenému času a energii nebudú schopní uplatňovať dôsledne voči všetkým, čím ich čaro minimálne pre časť okolia môže vyprchať.  Rovnako aj ich pôvodne pozitívna snaha o to, aby všetci okolo boli šťastní a spokojní sa môže ukázať ako kontraproduktívna a viesť skôr k nekonečnému radu diskusií, než k reálnym výsledkom. Zradiť ich môže aj neochota kritizovať, či prijímať nepopulárne rozhodnutia. Koniec koncov, Prívetivosť, ktorá sa na ich temperamente významne podieľa, sa považuje často za prekážku úspešného vedenia.  O problematickom prijímaní kritiky nositeľmi tohto temperamentu sme už písali… Najväčšou hrozbou, vyplývajúcou z ich temperamentu je, že by mohli podľahnúť mesiášskemu komplexu a považovať sa za vyvoleného záchrancu či spasiteľa niečoho alebo niekoho, to sa našťastie ale stáva veľmi zriedkavo.

Ak sa ich potenciál správne uchopí, vďaka svojej výnimočnosti dokážu však ľudia tohto temperamentu preukázať väčšine organizácií obrovské služby. Spravidla majú ušľachtilé úmysly, humanizujú atmosféru okolo seba a dávajú činnostiam vyšší zmysel. Samozrejme, za predpokladu, že to o čo sa daná organizácia usiluje, je v súlade s ich hodnotovým systémom a že v tom aspoň trochu ide o ľudské blaho. Nájsť pre nich vyhovujúcu pozíciu môže byť niekedy náročné, ale zvyčajne sa úsilie s tým spojené vyplatí.

Známe reálne alebo fiktívne osobnosti,  priraďované rôznymi autormi k tomuto temperamentu:

•